Domů
Další články
Egon Bondy: Tvorivosť - plnenie vnútornej úlohy - zamyslenia sa nad tvorivosťou
Čo vieme o tvorivosti

klíčová slova

Tvorivosť - plnenie vnútornej úlohy - umění - tvořivost - články

Tu si musíme priznať, že tento fenomén je do značnej miery ešte neprebádaný - a to nie preto, že by mu nebola venovaná dostatočná pozornosť. Poznanie sťažuje fakt, že na jeho pochopenie je vhodnejšia skôr intuícia a filozofický nadhľad ako vedecká analýza. Tvorivosť uniká takejto analýze. Vie sa o nej málo, vie sa, že k tvorivosti patrí tiež intuícia ako jedna z podmienok a o tej sa vie ešte menej. Ale všetko, čo o tvorivosti doteraz vieme, potvrdzuje jej kardinálny význam pre človeka. Tvorivý proces, kreativita je predmetom intezívneho interdisciplinárneho bádania psychológov, psychiatrov, sociológov atď., na túto tému sa usporadúvajú medzinárodné konferencie - ale zatiaľ je výsledkom nula. Zainteresovaní priznávajú, že sa tomu nemôžu dostať na kĺb. To je záverečné konštatovanie celého toho bádania, ktoré preto ale neustáva, pokračuje ďalej. Ale poznávame, že musíme zapojiť skôr filozofické vedy ako autentické vedy.

Prečo sa tvorivosti venuje taká pozornosť? Jednak je frapantné, že sa vôbec nejaké tvorivé činy objavujú. To je asi prvý podnet, prečo sa o to vedci začali zaujímať. Umelecké diela, technické inovácie, vynálezy a všetko možné, to bol asi ten úvodný impulz. Dôležitejšie je, že tvorivosť je základná ľudská potreba, resp. má kľúčový význam pre život človeka.
Tvorivosť cez vnútornú kultiváciu
Čínska filozofia priamo zdôrazňuje tento kľúčový význam kreativity. Cieľom čínskej filozofie nie je spasenie po smrti, pretože neuznávajú žiadnu nesmrteľnú dušu po smrti ani žiadnu milosť od boha, pretože nemajú žiadneho boha. Tak čo im zostáva? Tam zostáva vnútorná sebakultivácia. No ako možno sebakultiváciu dosiahnuť? Sebakultivácia je výsostný kreatívny akt. Môže byť sprevádzaný vedľajšou vedeckou činnosťou - a síce štúdiom, alebo písaním básní, alebo maľovaním kaligrafie - ako to čínski filozofi a vzdelanci robili - bez toho, aby mali na mysli, že ich výtvor získa niekedy publicitu. To robí človek pre seba. To nerobí pre vonkajší efekt, pre nejaký trh. Taký čajový obrad nerobí človek kvôli niekomu ďalšiemu, nepotrebuje hostí, aj keď je sám, dodržiava všetky pravidlá čajového rituálu. (Preto nerozumieme napríklad neokonfucionalizmu, kde sú tak zdôrazňované stránky správneho správania v každom detaile, v každej maličkosti, my v tom vidíme skôr formalizmus, ale podstatou toho je, že dodržiavanie správneho správania, i keď som úplne sám, prispieva k vnútornej kultivácii.)

Tvorivosť človeka sa zrkadlí v univerze Z filozofického hľadiska je potom táto vec ešte hlbšia. Tu je nutné akceptovať ako fakt, že človek, iste aj iní živí tvorovia, ale človek úplne eminentne je ontotvornou bytosťou, to jest bytosťou, ktorá svojou aktivitou mení nejakým spôsobom univerzálnu skutočnosť v univerzálnej mierke. Buď ju poškodzuje, ako to robíme my na Západe, alebo sa snaží byť s ňou v harmónii, alebo ju obohacuje - obohacuje práve tvorivosťou. V podstate každý akt je aktom, ktorý je ontotvorný. Ale my pochopiteľne rozlišujeme tvorivosť v zmysle pozitívnom od tvorivosti v zmysle negatívnom. Z hľadiska filozofického, sú si oboje rovné, ale pochopiteľne, negatívna tvorivosť znamená narušenie univerza, poškodenie, kdežto taká rituálna príprava čaju, tá je s ním v harmónii, a keď človek namaľuje obraz, napíše báseň, tak je to obohatenie univerza.

Akt tvorivosti - akt pomoci i deštrukcie Filozoficky možno predpokladať, že nič nezaniká, nie je anihilované. Nič, čo sa vytvorí, čo sa stane, už z univerza nezmizne, nezaniká ani po našej smrti. Prenáša sa nejakým spôsobom ďalej. Overenie tejto skutočnosti sa do značnej miery vymyká možnostiam súčasnej fyziky, ale nie je to v rozpore s jej poslednými poznatkami. Či už ide o teóriu absolútneho vákua, alebo o teóriu usporiadaného chaosu, alebo o teóriu matematických katastrof (veci sa nemôžu nemeniť, menia sa znenazdajky a zmena je kvalitatívna, prináša zvrat doterajšej skutočnosti), všetky tieto posledné vymoženosti súčasnej fyziky a matematiky sú v podstate v konzonancii s týmto predpokladom - nič, čo robíme, nie je anihilované. No ale teraz, teraz v tomto momente človeka chytajú zimomriavky, pretože si uvedomí tu úžasnú zodpovednosť, ktorú teda má. Zvyčajne sa laik domnieva, že ateista to má ľahšie, preto, že nebude mať súd po smrti, takže si môže všetko dovoliť, v skutočnosti práve na tom ateistickom stanovisku je maximálna zodpovednosť toho indivídua za všetko, pretože čokoľvek robí, získava automaticky univerzálne pôsobenie, univerzálne nielen v rámci tejto planéty, ale skutočne v rámci celého kozmu. A my o kozme vieme nepatrne málo, my v kozme poznáme prakticky len časti jeho štruktúr fyzikálnych, nepoznáme jeho parametre estetické, ani etické a možno aj iné ďalšie.

Spolutvorba cez komunikáciu s umením Je isté, že v univerze existuje vedľa jeho rádu fyzikálneho i estetický, v ktorom sa pomerne dobre vyznáme. To je naša špecifická ľudská schopnosť v tejto oblasti prispievať. Nielen vytváraním nových diel, ale každá komunikácia s umením je tvorivým aktom. Ľudia, ktorí sú bez takejto komunikácie, sú psychickými invalidmi. Mali by dostať invalidný preukaz. Ľudia, ktorí "čumia" denne hodiny do televízora, sa stávajú naozaj psychickými invalidmi. Ľudia, ktorí nekomunikujú s umením, sú na tom veľmi zle, neplnia svoju vnútornú úlohu. Taká komunikácia má teda charakter tvorby a človek získava pocit zodpovednosti, keď si uvedomí, že ak koná v disharmónii s univerzálnym rádom, tak ho brzdí, narušuje, sťažuje cestu celému univerzu, a v prvom rade celému ľudstvu. Keď si doma neupracem, neumyjem riad, keď neumyjem sám seba, tak narušujem určitú harmonickú štruktúru univerza. Viac-menej na prvý pohľad každý cíti esteticky i eticky a určite aj fyzikálne, aký je rozdiel medzi bytom, ktorý je celý v neporiadku a bytom, ktorý je uprataný (v tom sa umenšila entropia).

Neblahé prvenstvo fyzikálneho rádu Zatiaľ čo sa pomerne ľahko vyznáme v ráde fyzikálnom, a sme schopní, bohužiaľ to málo kultivujeme, ale sme schopní veľmi dobre sa pohybovať v ráde estetickom, tak rád etický, ktorý má nepochybne rovnakú platnosť, rovnaký význam, rovnakú váhu rovnakú silu, ako rovina fyzikálna, kde si môžeme na všetko siahnuť, nám značne uniká. Dokonca vznikajú pochybnosti, či vôbec existuje. Hovoria o ňom, že je to iba ľudská vzájomná dohoda - ale tá je v trestnom zákonníku. Pritom však všetci cítime, všetci do jedného, i ten posledný zločinec cíti potrebu, aby existovali nejaké etické normy, cíti potrebu nejakých etických zákonov, cíti potrebu, aby boli vzťahy medzi ľuďmi lepšie. Nevie ale tú potrebu artikulovať. Nikdo z nás nemá recept na to, ako to robiť. Rôzne náboženstvá prinášajú rôzne rigorózne predpisy, ale na tých rigoróznych predpisoch to nestojí - to je matný tieň toho skutočne etického rádu, maximálne kostra, o ktorú sa môžeme oprieť. Ale všetci cítime, že by etické vzťahy mali byť, ale máme k nim tak sťažený prístup, že dodnes sa v tejto oblasti univerza vôbec neorientujeme. Pretože naopak sa dokonca dopúšťame takých vecí, že sme schopní eticky obhájiť existenciu napríklad koncentračných táborov. Nemci našli na to množstvo racionálnych dôvodov. Stalin obhajoval gulagy tiež naprosto racionálnymi dôvodmi. Američania obhajovali vientnamskú vojnu takisto naprosto racionálnymi dôvodmi. Bohužiaľ, v tomto prípade je tu medveďou službou náš rozum, pretože my si dokážeme pseudoracionalizovať neetické konanie a to je jedno z najväčších nebezpečenstiev, ktoré ľudstvu hrozia. Celkom určite je možno tvrdiť z hľadiska ontológa, že nie vo všetkých univerzách, ktoré sú mysliteľné, vystupuje do popredia ten fyzikálny rád tak značne ako u nás. Ešte prístupnejšia je predstava, že nie pre všetky tie bytosti, ktoré žijú v tých tisícoch miliardách galaxií, ktoré dodnes poznáme, je primárne vnímanie fyzického rádu. Skutočne si možno predstaviť spoločenské bytosti iného druhu, pre ktoré je fyzikálny rád sekundárny, ktoré ako primárnu štruktúru vnímajú estetický alebo dokonca etický rád. Nadto my rozhodne nemôžeme tvrdiť, že tieto tri rády sú jediné, ktoré univerzum má. Musíme predpokladať, ako hovorí Spinoza, že univerzum má nekonečný počet atribútov. Pre Spinozu je známa veta "boh čiže príroda". Preto bol cirkvami prehlasovaný za ateistu. Ale tá téza, boh čiže príroda, je východiskom, ktoré môžeme hneď pochopiť - je nekonečne mnoho atribútov univerza a viac menej náhodou my sme konštruovaní tak, že ako primárny aspektujeme rád fyzikálny. Zatiaľ čo mystici, senzibili vnímajú väčšmi iný rád. Psychotronické javy sa nedejú raz za čas - ako si myslíme, ale neustále, len ich prehliadame, pseudoracionalizujeme. Univerzum tvorí neustále, postupuje tvorivými aktmi, neustále tvorí svoj cieľ, vždy znova a znova, v každom okamihu.

Univerzum sa riadi princípom tvorivosti Predstava, že univerzum je živá bytosť, ako hovoril Platón, tá predstava je nám dnes veľmi blízka, a pre čínsku filozofiu je priam základná. To univerzum žije, žije svojím špecifickým životom. Čo je najfrapantnejší prejav jeho života? To, že je to antientropický pohyb, pohyb tvorivý. Momentálne sa na našej planéte najviac tvorí ľudskými rukami, ľudskou činnosťou. Univerzum sa riadi podľa toho, ako konkrétne v jeho jednotlivých častiach monády postupujú, ako sa správajú. Má určité pravidlá. To pravidlo, ktoré vyplýva úplne normálne a prirodzene z toho, že je neentropické, je neopakovanie identického (to vedel už Leibnitz, budhisti aj taoisti). A akonáhle je spôsobom tvorby neopakovanie identického, potom samozrejme všetko a každý, čo niečo koná, či už je to tvorba dobrá, alebo zlá, ovplyvňuje smer tej cesty, ale nemôže ju zvrátiť naspäť k opakovaniu identického. Takže úplne prirodzene z toho princípu neopakovania identického plynie ďalšia vec, ktorá je pomerne menej známa v európskej filozofii než v čínskej, ale u Hegla ju máme tiež - tá via universi akoby fandila tomu, čo je začínajúce, nové, slabé, detské, iba na počiatku. Naopak, čo je ustrnuté, príliš silné, mocné, tvrdé, to skôr nepodporuje.

Tvorivosťou vzniká nová kvalita Ak nám chýba vedecký popis tvorivosti, ponúka sa nám filozofický - ide o klasický prípad vzniku novej kvality, zdanlivo z ničoho (hlbinná psychológia pátra po zdroji), - empiricky každý z nás môže prichytiť základné zákonitosti univerza v akcii. Toto privilégium nepatrí len umelcom, je prístupné každému (napríklad čajový obrad). Spôsob prípravy čaju si volí učenec, lebo si je vedomý, že podporuje cestu univerza. Potencuje to jeho sebakultiváciu. Pre ateistov je to najvyšší majetok - skoro dosiahnutie Nirvány - dokážu to len vysokoetickí ľudia. Kto o sebakultiváciu nezakopol, je taký Američan, ktorý denne 8 hodín pozerá televíziu. Sebakultiváciou človek speje k tomu, že dosiahne kvalitatívnu zmenu saba samého. Nemôže znamenať úplný zánik fyzického Ja, je len potrebné prestať mu venovať primárnu pozornosť. Úplne prísť o JA je možné len po fyzickej smrti. Existencia JA nás musí znepokojovať len pokiaľ jeho chúťkam podliehame. Základný omyl je násilne ho potláčať - vtedy chce od nás veľkú pozornosť, posilňujeme ho.

Tvorivosť versus zisk V súčasnosti sa prejavuje vysoký záujem ľudí o mimoracionálne formy poznania, zatiaľ na detinskej úrovni. Hľadanie cesty k šamanskému tranzu v USA je jedna z možností, z ktorej by mohlo vzísť významné hnutie. Ľudstvo sa buď zbaví západného systému života s jeho uprednostňovaním fyzikálneho rádu, alebo zahynie. Tvorivosť neslúži svojmu cieľu, využíva sa na zábavu a zisk, dochádza tak k jej blokáde. Zisk ju vedie k falošným cieľom. Takou zvrátenou tvorivosťou je napríklad vojna - jej úlohou je ukončenie hospodárskej krízy, ale všetko, čo sa robí bez etiky, možno obrátiť a zvrátiť. V súčasnosti je komunikácia s etickou rovinou veľmi slabá, často absentuje. Keď hľadáme východisko, musíme si uvedomiť, že cesta univerza "nie je humánna", nie je "etická". Je komplexnejšia! Obsah života sa po smrti hodnotí, robí sa účet, príde hostinský. A ako sa účtuje? - Ak nás napríklad intuícia vedie k sebakultivácii (čajový obrad a pod.) a niečo sa nám na nej nevydarí (vylejeme čaj) - je to malér, ale nie hriech. Aj keď tvorivosť obohacuje všetky rády - fyzický, estetický a etický, hlavne jej priraďujeme estetický, ale stačí ju realizovať aspoň v jednom - len nie nikde. Pozeranie televízie je síce eticky bezchybné, ale človek, ktorý v prevažnej miere robí len to, vypadáva z prúdu bytia.

Pramene tvorivosti Metódy, ktoré podnecujú tvorivosť, sú naprosté opozitá - na 50 percent je to hypersexualita, na ďalších 50 percent askéza. Že je tu súvislosť s kolektívnym nevedomím, sa všeobecne uznáva (Jung), vieme, že sa prejavuje prítomnosť archetypálnych prejavov, - nevedomie človeka modeluje viac než racio, ale racio môže tak zmohutnieť, že nevedomie zatlačí (napríklad gestapáci, ktorí síce obdivovali umenie, niektorí ho i tvorili, ale tvrdá blokáda nevedomia zrejme znemožnila spolupodieľanie sa na etickom ráde). Umenie samo o sebe nie je iba estetický rád - je ním, iba ak nesie etické posolstvo. Toto takému gýču chýba, dokonca mu chýba i estetika - je určený len na kšeft. Archetyp naopak obnáša etický rozmer. Etické tušenie vyviera z kolektívneho nevedomia, musí byť markantne prítomné v umeleckom diele, len tak môže ísť o umelecké dielo.

Odliv tvorivosti Ak hodnotíme našu súčasnosť vo všetkých jej aspektoch, je treba konštatovať, že plodivá sila tvorivosti ubúda. Zhoršuje sa genetická kvalita ľudstva, zákon o prežití silnejších posilňuje viac telesných silákov než géniov, percento ľudí s inteligenčným kvocientom nad 120 je podľa odhadov vedcov oveľa nižšie ako pred 10-40 tisícmi rokmi. Vystvetlením môže byť aj strata schopnosti pamäte - pred 2000 rokmi ľudia vedeli naspamäť Homéra, védy, Bibliu - a neboli to výnimočné prípady. Pred 50 rokmi na slovenskom vidieku ľudia poznali nespočetné množstvo ľudových piesní, dnes sú to iba desiatky, aj to už nie všetky slohy. Fakt, že pamäť degeneruje a IQ je nižšie, je empiricky preverený. Ďalej je medzi ľuďmi s vyššou inteligenciou percentuálne vyšší počet brutálne zabitých, ich plodnosť je naopak nižšia. Perspektívy teda nie sú priaznivé, ľudský rod pracuje proti sebe. Samozrejme, odzrkadľuje sa to aj na tvorivosti. Takým extrémnym príkladom na porovnanie sú antické Atény - počas dionýzií - trvali asi desať dní, všetko obyvateľstvo tohto mestského štátu sa počas sviatku vystriedalo v divadle, vrátane otrokov, ktorí mali vstup zadarmo. Všetci sa tak zoznámili s "poslednými výdobytkami" kultúry - akýmsi performance, kde bolo všetko - divadlo, hudba, spev, tanec, dráma, ktorá vždy prinášala nové filozofické myšlienky. Dnes nie je jediné mesto na svete, kde by všetko obyvateľstvo každoročne sledovalo kultúrnu produkciu svojho národa. Ak sa niečo sleduje, je to hlavne televízia, športové podujatia. (Aj bratislavská opera by bez viedenských návštevníkov zívala prázdnotou.) Aj špecifická forma tvorivosti - domáce práce ("kutilstvo") - ubúda, na Západe skoro už vymizlo. Na všetko sú prefabrikované súčastky (urob si sám) a človek postupuje pri kompletizácii podľa návodu.

Práca ako forma tvorivosti Marx zdôrazňuje, že cieľom komunizmu má byť všetranne rozvinutý aj jedinec, prácu považuje za záležitosť úmornú, človeku nevlastnú, v komunizme by už človek mal byť slobodný len vo voľnom čase pre seba. Ako sa teraz ukazuje, rozvinutá technológia však umožňuje, aby sa samotný pracovný proces stal tvorivou aktivitou. Dokazujú to zanietení vedci, pedagógovia, lekári, množstvo ľudí, ktorí svoje povolanie vykonávajú tvorivým spôsobom. A možno si predstaviť, že čo malo byť za komunizmu akosi sekundárne, sa môže podieľať na sebakultivácii človeka. Je možné si predstaviť spoločnosť, kde bude pracovný proces tvorivý. Ak prácu sprevádza pocit radosti z nej (pocit "libosti"), práca sa človeku páči, stáva sa tvorivým aktom a má etický cieľ. Je teda vhodné pre spoločnosť, aby práca bola pre ľudí dostatočne atraktívna, aby sa im páčila. Je zaujímavé, že eticky pozitívna aktivita je sprevádzaná pocitom radosti ("libosti"). Do akej miery je negatívna etická aktivita sprevádzaná pocitom opačným, ťažko hovoriť, - ale existencia faktoru, ktorému hovoríme výčitky svedomia, alebo zlé svedomie, by nasvedčovala, že eticky negatívna činnosť aspoň v niektorých prípadoch vzbudzuje pocit "nelibosti". Rády - etický, fyzický a estetický sa navzájom prelínajú, nie sú úplne oddelené. Moment ľúbivosti podporuje etické konanie, umožňuje záujem o estetický rád, a samozrejme, môže podporovať i fyzikálny rád. Všetko sa podmieňuje, prepája. A aby sme nezabudli - tvorivosť je vlastná aj živočíchom. Prejavuje sa napríklad u vtákov pri stavbách hniezd, korály - vytvárajú veľmi estetické útvary.

Tvorivosť sa nikdy "neodkladá" Cieľom tvorivosti človeka je vnútorná kultivovanosť, môže byť považovaná za harmóniu, ale harmónia tu nesmie byť zamenená so stavom rovnováhy. Tao rozlišuje tieto pojmy v tom zmysle, že keď sa nič nemení (keď ochucujeme vodu vodou), rovná sa to rovnováhe. Skutočná harmónia narušuje stav rovnováhy, je to tvorivá záležitosť (keď polievku vhodne dochutíme), takže tvorivosť je súlad. Harmónia (podľa Pytagora) - nie je znenie jedného tónu, ale neustála symfónia (kde máme aj my svoje husle, ale ak ich neovládame, vylúčia nás), vytvára sa stále nové a nové, meniace. To znamená, že človek, ktorý dosiahne sebakultiváciu, môže zastať, ale aj ďalej tvoriť - vtedy narušuje stav rovnováhy. Môže fandiť politickej zmene, láske, princípu krásy, ale nesmeruje k stavu rovnováhy, pokračuje v tvorbe. JA má stále svoju funkciu v tom, že sa tak, alebo onak angažuje - a Budha doslovne hovorí, ak sa angažuje pre dosiahnutie Nirvány (rovnováhy), tak ju nikdy nedosiahne. Podľa Evanjelia treba okamžite a vždy konať - angažovať sa. Pretože to JA je z tohto sveta a u kultúrneho človeka sa prirodzeným spôsobom angažuje - to je to pozitívne - angažuje sa, nie je ľahostajné v zmysle stavu rovnováhy. Tá vrcholná sebakultivácia je skutočne cieľ dosiahnuť sebanasadenie - tak, ako to vyžaduje Nový zákon. Bez ohľadu na to, či poruším, alebo neporuším ten vnútorný pokoj, keď budem videť, že vraždia deti - pôjdem prinajmenšom protestovať či kričať, ak som silák, pôjdem sa biť. Poruším svoj pokoj, rovnováhu. To je to, čo od nás chce Evanjelium - aby sme okmažite a vždy, tu a teraz konali, fandili niečomu, angažovali sa. To znamená, že skutočne dokonalá sebakultivácia je súčasne stavom sebanasedenia. A samozrejme, je tvorivým aktom par excelance. Racio nás môže viesť k tomu, že je sebanasadenie mylne nasmerované - ale sme ľudia, nie anjeli - buďme radi, že sme konfrontovaní s problémovými situáciami. Keby sme neboli konfrontovaní, tak by sme neplnili svoju funkciu. Univerzum je celé problémové. Nemá v sebe naštelovaný účel, cieľ, záver, koniec, smer, nič. Problémy vznikajú znova a znova. To je pre angažovanosť dôležité, akoby v každom okamžiku univerzum smerovalo k nejakému cieľu a ten cieľ si vytyčuje v každom okamžiku znova. Reagovanie na vzniknutú situáciu je tvorivý akt.