Domů
Nekrology
Chmelár, Eduard: Totálny realista Egon Bondy

zdroj: Sme (streda 11. apríla 2007)
klíčová slova

Bondy, nekrolog, Chmelár,

Totálny realista Egon Bondy

Tú strašnú správu mi zavolal Mišo Havran zo Štrasburgu v čase, kedy som ani ja nebol doma. V tej chvíli už informovali o smrti ikony československého undergroundu titulné stránky všetkých českých denníkov, kým na Slovensku o tom ešte nevyšla ani agentúrna správa, hoci Egon Bondy zomrel v ružinovskej nemocnici. Aj tento paradox vypovedá o našom veľkom dlhu voči človeku, ktorý svojím myslením ovplyvnil niekoľko generácií stredoeurópskych intelektuálov. Dlho som nevedel, čo a či mám o človeku, ktorého považujem za jedného zo svojich duchovných učiteľov, napísať. Ak viete o niekom pomerne veľa, ak vám zrazu zostane prázdno v duši a veta „nikto nie je nenahraditeľný“ znie vašim ušiam ako nevhodne trápne klišé, vtedy sa ťažko hľadajú slová. Napokon som sa napriek iným ponukám rozhodol napísať o tomto skvelom chlapíkovi práve sem, na miesto, kde býva najviac osočovaný, na miesto, kde býva napádaný anonymnými primitívmi najhrubšieho zrna, ktorí od neho v živote nič nečítali. Takto som vnímal nekorunovaného kráľa českého undergroundu posledných jedenásť rokov jeho života. S Egonom som sa zoznámil na jar 1996, keď za mnou do Knižnej revue prišiel Albert Marenčin a trval na tom, že ma musí niekomu predstaviť. Sám som vnímal Bondyho dovtedy predovšetkým ako autora fascinujúceho životopisu Buddhu a svojrázneho historika myslenia. Kým Filozofický ústav ČSAV nebol napriek svojmu bohatému zabezpečeniu schopný celé roky dať dokopy ucelené dejiny filozofie, Egon Bondy sám, na pokraji ilegality, spracoval sedem zväzkov európskeho, indického, čínskeho, židovského a islamského myslenia, čo v našich kultúrnych dejinách nemá obdobu. Marenčin ma zaviedol do vtedajšieho Bondyho bytu pri Manderláku, na rohu Laurinskej ulice. Privítal ma v starých teplákoch, škrabúc sa v zadku. V tom období sa tam pravidelne, v týždňových intervaloch, schádzala nezávislá ľavicová scéna na Slovensku. Bondy tu usporadúval bytové semináre, podobné tým disidentským zo sedemdesiatych rokov. V tom čase už nepil, aspoň nie tak okázalo, ako to opisuje jeho najlepší kamarát, spisovateľ Bohumil Hrabal. Každému priniesol v zle umytom hrnčeku nesladený bylinkový čaj (nikdy sa nepýtal, čo si dáte) a podchvíľou nervózne pribehol k oknu a krikom ubezpečoval ďalšieho návštevníka, že už po neho ide (ako Bolek Polívka vo filme Kurvahošigutentag). Už prvý dojem z neho bol pre mňa malým intelektuálnym šokom. Nikdy predtým ani potom som nevidel takú svojráznu osobnosť. Keď sa Bondy rozrečnil, bol ako v tranze. Niekedy vyskočil na stolček, kričal, nadával a mával rukami. Keby ste mu povedali, že nie je normálny, pravdepodobne by vám odvetil, že to ani nikdy netvrdil. Tento chlapík nič nepredstieral, svoju spontánnosť nijako netlmil. Keď som mu priniesol čerstvý výtlačok Knižnej revue s ukážkami beatnikov, vrhol sa na mňa, búšil do mňa päsťami, vrieskal a smial sa, že som hovädo a že som mu urobil strašnú radosť. Inokedy som mu čítal nejaký banálny úryvok zo svojej eseje a Egon výskal ako malé dieťa, až ma to privádzalo do rozpakov. Požičiaval mi knihy spôsobom, že mi spakruky hodil do rúk zväzok ako dvadsať deka šunky a ani sa nepýtal, kedy mu to vrátim. Jeho rozhľad bol fenomenálny. Dodnes mi je záhadou, odkiaľ bol tak dobre informovaný, keď odmietal rádio, televíziu, o telefóne čo internete ani nehovoriac. A predsa ste mali pocit, že byť na okamih v jeho prítomnosti je najužitočnejšou chvíľou prežitého dňa. Pre mňa bolo najväčšou cťou, keď mi krstil poslednú knihu. Bol azda jej najpozornejším čitateľom a najhorlivejším propagátorom, celú ju doškrtal svojimi poznámkami a napokon ju predstavil takým neopakovateľným spôsobom, až som mal pocit, že jej porozumel lepšie ako ja sám. :-))) Neskôr som mu bol nesmierne vďačný, keď ma tento presvedčený ateista fundovane bránil pred nevyberanými útokmi horlivých a v náboženských otázkach zámerne nevzdelaných ľavičiarov, ktorí ma obvinili z tmárstva... Ale najcennejšiu životnú radu mi dal v čase, keď ma niektorí ľudia pretláčali do najvyšších poschodí straníckej politiky. Keď som dostal ponuku, z ktorej sa mi na okamih zakrútila mladícky horúca hlava, Egon ma chytil za plecia, zatriasol a vykríkol: „Vyser se na politiku. Kurva fix, najdi si svého Engelse a piš!“ Ako mysliteľ mal veľa spoločného s antickými filozofmi. Podobne ako Sokrates (viem, že nič neviem) tvrdil, že je absolútne nevzdelaným človekom... Podobne ako kynici kašľal na konvencie. „Nie som nijakým pofidérnym humanistom, filozof musí byť cynikom,“ vyhlasoval hrdo. A podobne ako oni o týchto veciach oveľa radšej prednášal ako písal. Bondyho texty sú často skôr akýmsi brainstormingom a sám o nich hovoril, že nikdy nemá istotu, či sú jeho predstavy práve v tomto bode správne. Väčšinou vznikli ako nahrávky na diktafón, ktoré jeho vďační poslucháči iniciatívne prepísali a autor ich neskôr len skorigoval a upravil na publikovanie. Typickým príkladom je jeho legendárna prednáška Ontológia a informácia, ktorú predniesol len tak mimovoľne, bez prípravy a z hlavy ako diskusný príspevok na medzinárodnom informatickom sympóziu, no dnes už koluje na internete ako jeden z jeho najzásadnejších textov. Keby aj Bondy nebol autorom mnohozväzkových dejín filozofie, keby nebolo jeho básní, zhudobnených textov a bohatej politickej publicistiky, na večný pomník by mu stačila kniha, ktorá je dnes označovaná za najvplyvnejšiu a najčítanejšiu prácu českej filozofie druhej polovice 20. storočia – Útecha z ontológie (1967). Svojím významom ďaleko prekračuje aj dielo preceňovaného Jana Patočku - ten bol v tomto kontexte skôr vynikajúcim komentátorom celku, ktorý tvorili iní (Heidegger a Husserl). Bondy napísal svoju kľúčovú prácu už roku 1962. V prvej verzii však bolo obrovské množstvo pre autora typických vulgarizmov, ktoré únosnými ekvivalentmi nahradil profesor Milan Machovec. Napriek tomu sa Útecha z ontológie nevyhla mimoriadne ostrým útokom vtedajších ideológov. Znie to až neuveriteľne, ale tento čistý marxista bol obvinený z propagácie náboženstva... V každom prípade som presvedčený, že o kľúčovom význame tohto diela sa začne zásadnejšie diskutovať až teraz, po majstrovej smrti. Samozrejme, kto chce moralizovať, poľahky nájde aj Bondyho odvrátenú stránku, tým skôr, že tento filozof ju nikdy neskrýval. Veľa detailov z jeho búrlivej mladosti o ňom prezradil jeho blízky súputník Bohumil Hrabal v novele Nežný barbar. Ako si silne nadrogovaný ľahol na koľajnice, aby sa nechal bezbolestne prejsť, avšak v tú noc bola výluka koľaje, na ktorej Egon ležal, a tak sa ráno neprebudil v ríši vysnívanej ontológie, ale na tej istej trati, zatiaľčo vlaky chodili po druhej. Ako sa opitý v noci vymočil v Hrabalovom byte na koberec, lebo potme sa mu nechcelo ísť na záchod. Ako ho vyviedli z kinosály, lebo počas spravodajského žurnálu a prejavu komunistického politika začal kričať a pľuť. Istý čas dokonca spolupracoval s ŠtB a na rozdiel od iných to nijako nezatajoval, naopak, chválil sa tým, že to robil preto, aby zabránil reštaurácii kapitalizmu. Kapitalizmus považoval za principiálne najhoršie zlo a opakovane vyhlasoval, že proti nemu sa spojí aj s Džingischánom a arabskými fundamentalistami. Keď podpísal Chartu 77. Jan Němec pred Václavom Havlom jeho podpis roztrhal, pretože ho nepovažoval za svojprávneho. Bondy nezostal nič dlžný a chartistov pre ich nedôslednosť nazval tieňovým establishmentom. Tento chlapík mal skrátka veľa polôh. Bol geniálnym filozofom, undergroudovým básnikom a prozaikom, brilantným publicistom a politickým aktivistom. Napriek drsnosti jeho veršov považoval za základ svojej poetiky Erbenove Kytice a Homéra. Písal texty pre legendárnu skupinu Plastic People of the Universe a DG 307, vystupoval s Požoň Sentimental Orchestrom, hral v divadle. Keď sme v roku 1999 zakladali týždenník Slovo, celkom spontánne vznikla myšlienka, že prvý rozhovor a prvá fotografia na titulnej strane musí patriť Egonovi Bondymu, ktorý sa stal doslova maskotom tohto časopisu. Keď sme s Jánom Čarnogurským a Romanom Kaliským rozbiehali petičnú akciu za referendum o vstupe do NATO, Bondy bol jedným z prvých signatárov, ktorí sa pridali k spoločnej výzve. Bondyho prosto musíte brať buď vcelku alebo ho odmietnuť, nedá sa začleniť a len hlupák sa o to pokúša. Napríklad ako jeden nemenovaný horlivý mladík, ktorý pohoršený jeho nekonvenčnými názormi ho prvoplánovo nazval trockistom, neuvedomujúc si, že presne takto ho nálepkoval režim v desivých päťdesiatych rokoch. Egon Bondy zomrel naozaj literárne, tak, ako napokon každý z členov skupiny tzv. totálneho realizmu. Vladimír Boudník sa obesil. Bohumil Hrabal záhadne spadol z balkóna, keď kŕmil vtáčiky. A Egon Bondy zomrel po tom, čo na ňom vzbĺklo pyžamo od horiacej cigarety. Celý život a v každom režime vzdoroval hochštaplerom všetkých kategórií. A hoci viacerým jeho polohám nerozumiem a ani nechcem rozumieť, rešpektujem integritu a hlbokú autenticitu jeho osobnosti, ktorá sa vinie jeho životom i smrťou. Ako o ňom napísal Bohumil Hrabal, Egon Bondy bol ozdobou materialistického myslenia, Kristom prestrojeným za Lenina, romantikom, ktorému bolo dopriate, aby preskúmal sietnicové pozadie univerzitnej knižnice. Bondy raz v kruhu priateľov povedal: „Já už se s váma zlobit nebudu. Já teď musím vylízt tam, kam za mnou nemůžete, kde budu nezranitelnej: do posledního patra indický filozofie, kde i nirvána je ulpívání. A protože ste schopni všeho, tak odkopnu žebřík, aby ste za mnou nemohli...“ Tak sa Ti to podarilo, Egon... Bude nám za Tebou smutno... Kurva fix.