Domů
Rozhovory
Jančíková, Jana - Palánová, Mejla - Šašinka, Radim: Zájem lidí mě příšerně obtěžuje

zdroj: Bratislava, 2. listopadu 2001
klíčová slova

Zájem lidí mě příšerně obtěžuje - rozhovory -

Myšlenka na setkání a rozhovor s Egonem Bondym zrála v hlavách už několik let. Marná sláva – je to náš národní básník... Realizace tohoto záměru ale nebyla nijak snadná. Není sice obtížné vyčíst Bondyho bratislavskou adresu z jeho próz, on sám ale nemá telefon a na dopisy neodpovídá. Nezbylo tedy než se za básníkem vydat na dobrodružnou cestu do mrazivé Bratislavy „naslepo” a doufat, že jej zastihneme ve vstřícné náladě. Nakonec jsme měli štěstí. Po dni čekání se Bondy doslova zjevil na ulici před svým bytem, kde už se příliš nevyskytuje. Pozval nás dovnitř a my jsme se tak mohli zeptat:

Š: Čím se v Bratislavě zabýváte? Na čem teď pracujete?

Právě jsem dokončil asi čtyři roky trvající práci na rozsáhlé ontologické studii, která využívá toho, co bylo třicet let rozptýleno v esejích, ale není přímo jejich pokračováním. Je vlastně druhým dílem Útěchy z ontologie. Nikoliv jejím pokračováním, ani přepracováním, je to prostě druhý díl. Rozhodně to není nějaké žádné moje poslední slovo v oblasti filozofie. Já jsem ji původne vůbec neplánoval a dlouho jsem se vzpíral tomu, abych ji vůbec začal psát, ale okolnostmi, které měly někdy bez nadsázky přímo psychotronický charakter, jsem byl donucen si uvědomit, že tu práci udělat mám. Teraz tá práca je hotová, so všetkými rizikami, ktoré má každá práca, najmä filozofická. Môže to teda byť kompletný neúspech aj kompletné pomýlenie, no čo ja za to ručím, za to veď nik neručí.

A hned samozrejme prišla ďalšia robota. Po dlhé roky som zháňal nejakého sinológa, lebo aj keď som už dva razy spolupracoval na prekladu Tao te-ťingu, nie som spokojený s výsledkom. Mám určitú predstavu, ako by sa to predsa len dalo experimentálne urobiť, což značí doslovný preklad. Čo by zrejme bolo potrebné, pretože z tých celkom dnes už takmer tristo prekladov Tao te-ťingu, sú to všetko vlastně interpretácie. Ten text je písaný nevieme kým, ale má jednotnú redakciu. Redaktor, lebo ten, ktorý to dával dokopy, venoval neobyčajne veľa času na to, aby to vyslovene zašifroval. Takže ten text je enigmatický, napriek tomu, že by nemusel byť. Už v čínskom staroveku to interpretovali dvenácti roznými spôsobmi. Buďto že to je učobnica vojnovej stratégie, lebo bojové cvičenia a la kung-fu, len báseň, mystická vízia, lebo čo ja viem čo. Ale nik nepopiera, že to má aj filozofický podtext. Čitateľ je najskôr ohúrený, nerozumie tomu, čo tam je písané, ale ten text ho eventuálne ďalej priťahuje. Keď to číta čtvrtý raz a začíná trocha rozumeť tej neprestalej ambivalencii výrazov, začína si uvedomovať, ako je to naozaj všetko v neprestajnej premene, ktorá je základem toho celého podniku. Keď musíte s nečím spolupracovať a sám si to objaviť, je to o veľa hlbší zážitok a naozaj trvalejšie obohacenie. A teraz ide o to, pokiaľ to vôbec v indoevropských jazykoch ide, podať ten text doslovne. Nech si čitateľ láme hlavu ako tí starí Číňania.

Toto som chcel, ale nemohol som zohnať jazykového experta, ktorý delá starovekú čínštinu. A pred týždňom som pred domom stretol dievčinu, pršalo, tak sa schovávala. Dáme sa do hovoru a ona, že delá starú čínštinu a má dokonca doma aj staré čínské encyklopédie. A takto to chodí z jednej roboty do druhej. Tak to bolo celý život, nikdy som nemal oddychový čas.

Š: Věnujete se teď i poezii?

Nie, nie. Poéziu som prestal písať niekolko mesiacov po Júliinéj smrti. Nie že by mi Júlia bola slúžila ako inspiračný podnet, ale ono aj vyjadriť sa básnicky v devaťdesiatych rokoch bolo naozaj veľmi ťažké. Lebo pokiaľ by som nebol chcel v jednom kuse len podávať ostrú kritiku vývoja, čo by mi ostávalo, keby som chcel komentovať tak, ako som komentoval celý život situáciu vo vterajšom Československu? To by som sa len opakoval. Zatial čo kedy som tých štyricať rokov písal poéziu, ktorá bola väčinou priam hneď odpoveďou na meniacu sa politickú situáciu, bola zakaždým nádej, že sa to zmení.

V devaťdesiatych rokoch sa nadeje stratili nielen tu, ale po celom svete. Vzniká určitá psychotická situácia, ktorá je príznačná pre stav beznádejnosti. A to beznádejnosti aj pre jednotlivé individuum, pokiaľ sa človek nedá priamo na zlodejinu, aby získal čo najviac zisku, ale aj bezperspektívnosť, čo sa týče ďalšeho spoločenského vývoja. A to sa stupňovalo po celé devaťdesiate roky. Až teraz úplne najmladšia generácia okolo dvadsati, ktorá vôbec nepamätá, čo bolo pred rokom deväťdesiat, začína aspoň prejavovať známky pokusu o nejakú rezistenciu. Tí najmladší robia aktívne pokusy v oblasti alternatívnej kultúry a vôbec alternatívnych postojov. Jediným možným postojom voči tomuto systému, ktorý dnes chce ovládnúť celý svet, je naozaj napluvať mu do ksichtu a vystrčiť na nej holou ric. Ale na toto už je ten systém adaptovaný, navyknutý, z toho dokonca hned urobí aj kšeft. Sú tendencie k určitému l´artpourl´artismu v dôsledku toho, že mladí ľudia už vôbec nechcú reflektovať spoločenskú situáciu, obracajú se k nej úplne chrbátom. Nemôže to byť chápané ako principiálne správne stanovisko, ale nemože to byť odsudzované ani ako ztráta záujmu o spoločenskú situáciu. Už to je nutno chápať ako vec, ktorá môže prerásť v aktívnejšiu rezistenciu. Zatiaľ sa nemáme o čo oprieť, lebo všetky dosavadné taktické aj strategické postupy evidentne zlyhaly.

J: Ve vaší próze píšete většinou o sobě samém. Do jaké míry je tento obraz vás samého fikce a do jaké skutečnost?

Vo všetkých mojích prózach som naozaj prítomný. Je to zakaždým autoštylizácia, a pretože mojich tvárí je viac, autoštylizácie nevytvárajú tú istú podobu. Ale zakaždým som tam prítomný a nejaká z tých stránok mojho života tam je, samozrejme ve velmi štylizovanej forme.

J: Podle mého názoru jsou z vašich próz oceňováni zvláště Invalidní sourozenci. Které si nejvíc považujete vy?

Ja nemám dost prehľad o tom, čo sem napísal, lebo ja si svoje knihy nesbieram ani jich nemám v knižnici. Mám ich len v pamäti, a pretože ich je viac, ani si všetky nepamätám. Mosí mi to niekto pripomenúť, že som napísal aj také tituly. Ale ináč sa nazdávam, že sú také dve prózy ktoré sa mi samotnému páčia, a to je Šaman a Severin. Pak je zopár takých próz, ktoré sú podľa môjho docela pekné, z hľadiska čitatela veľmi príjemné. Slyšal som od mnohých ludí, že to začali čítať, idúc autom čo ja viem z Čiech na Balkán lebo do Francúzska, a moseli zastaviť u cesty, pokial neprečítali knihu. Tak ich to zaujalo. A to je napríklad tá Nepovídka, taká sci-fi, do určité miery snáď aj Cybercomics, pak tie kratšie, ako treba Mníšek, potom některé eště nepublikované, nemám prehľad.

J: Nemáte přehled ani o tom, jak se budou postupně vydávat vaše nepublikované knihy?

No už ich nezbieva tol’ko. Ja som sa vzdal akýchkoliv dispozičných práv na všetok svoj majetok, vrátanie copyrightu, lebo už na to nemám čas, aby som sa tým zaobieral. Takže to už závisí na mojom vydavateľovi, ako vydá niekoľko nepublikovaných titulov. Ale on bude v prvom rade robiť edície tých vydaných.

J: Vaše knihy se odehrávají v historických dobách. Jsou ale reflexí současnosti. Proč nepíšete přímo o současnosti?

To je velmi komplexný problém. Začína to tým, že ja nie su prozaik, ja som básnik. Preto som sa nikdy o prózu nepokúšal, až keď som byl požádaný priamo kolektívom undergroundu, abych pre nich nejakú napísal. V dôsledku toho, že nie som prozaik, chybí mi Lust zum fabulieren, ako to nazývá Goethe. Ja neviem vymyslieť fábulu, musím mať nejaký ideový problém, dajme tomu filozofický, ktorý chcem čitateľovi nejakým zposobom sdeliť. Keď mám jasný problém, namotávam podľa toho potom akúsi dejovú osnovu, aby som si to uľahčil. K tomu je potreba tak najmenej rok až dva roky prípravnej roboty. Preštudujem k predmetu lebo k dobe všetku dostupnú literatúru a faktográfia mi to pak už sama pomáha nejak dať dokopy.

Napríklad aj Cesta Českem, ktorá je akoby zo súčasnosti, je opretá o podrobné štúdium vtedajšej tlače, vtedajších knih, vtedajšej situácie. Všetko som najskôr zdokumentoval, aby som vedel, o čo sa môžem oprieť. A to isté v Šamanovi, to isté v Severinovi aj v ďalších knížkách. V Hattonovi je taká dlhá sekvencia, ako tam stanú u arcibiskupa v Mohuči (topográfiu Mohuča som zamenil za topografiu Trevíra), sú ožratí a teraz blabocú, čo im príde na mysel. To všetko sú doslovné citáty literatury 10. storočia. A pretože ten román je postavený z väčej části z fiktivných dopisov, zaradil som tam aj preklad jednoho autentického dopisu z 10. storočia a čitatel’ nevie, ktorý to je. Ja som napodobil aj jazyk doby, už tehdy veľmi kultivovaný. Preštudoval som k tomu aj niekolko kníh o stavbe vikingských a slovanských lodí. Keď tam ten chlap kdesi cestuje až za polárny kruh na slovanskej lodi, napísal som, ako slovanská loď vyzerá. Takže tá príprava je zakaždým velmi podrobná a nazriatá len z vedeckej literatúry.

J: Mohl byste přiblížit hlavní myšlenku Cesty Českem našich otců?

Chcel som podať skutočne taký tvrdý pohlad na tie časy, ale zohladniť pritom to, že psychologická klíma tých čias, najmä medzi mladými luďmi, bola ústretová voči terajšiemu režimu. Hlavná postava, dievčina Z., je výnimočná. Skoro prehliadla ideologický podvod, ktorý bol vtedy masmediálne propagován. Ale to bola výnimka. Väčina generácie roku 1951, kedy sa dej odohrává, tomu porád eště verila.

J: Cesta Českem našich otců měla tedy být obrazem skutečnosti padesátých let.

Áno. To bolo v skutočnosti reflektované mladým človekom, ktorý prehliadol kolektívny podvod. Z. tým trpí, ráda by sa prispôsobila, však išla na Stavbu mládeže dobrovoľne. Tuna tam vstupujem autoštylizačným spôsobom, lebo ja vediac o tom, že rok ´48 je príšerný podvod, som naozaj plakal pri filmových žurnáloch, kde sa ukazovalo nadšenie mladých, ako budujú. To evientne nie sú fingované zábery. Plakal som žalosťou, že nemôžem ich entuziasmus lebo šťastie prežívať, lebo viem, že sú obeťou podvodu. Ja bych sa strašně rád účastnil a nemohol som. To všeobecné zanietenie, budovanie základov socialismu, bolo tak nakažlivé, že tomu podľahol v mladé generácii každý.

J: Z. je hrdinka, v ostatních knihách máte hlavního hrdinu. Byl k tomu nějaký důvod?

Nie, to nie je zas tak až celkom pravda. Já uprednostňujem ženské postavy, napríklad v Cybercomicse aj inde, pokial možem. Okrem iného som zarytý feminista, a nevyužívam ich preto, že prece len toľko nepoznám ženskú psychológiu.

J: Vnímáte nějak kritiku své poezie nebo prózy?

Nie, ja nečítam tlač, nemám televíziu, rozhlas nepočúvam. Nesledujem to a v podstate ma to nezaujíma.

J: Přišel jste někdy do kontaktu s Václavem Černým?

Samozrejme, keď som bol veľmi mladý, bol som s ním v kontakte. Potom získal inú špecializáciu a iné zameranie, a tak sme sa nekontaktovali. On sa o mne niekoľkoráz zmienil v svojích spomienkach, a to v podstate veľmi uctivým spôsobom. Napriek tomu, že nikdy nezabudnem na to, že jako antisemita nemohol preniesť cez srdce, že vystupujem ako Egon Bondy. V postupu tých memoárov čoraz viac mení svoje stanovisko voči mne. Keď už bol velmi staručký, niekoľkoráz sme sa ešte videli.

J: Jaká literatura se vám líbí?

Tak to je ťažká vec. Ja sa týmto nechcem nejako chlubiť, ale ťažko nájsť zo staršej literatúry nejaký titul, ktorý by som nebol prečítal. Zo svetovej produkcie do osemdesiatych rokov mi nie je známych tak maximálne desať percent. A to sú veci v jazykoch, ktoré sú neprístupné a preklady nejde zohnať. To máte takto. Veci, ktoré vás hlboko oslovovali a priamo orientovali, keď vám bolo pätnásť, to halt pozdějšie po sedemdesiatke už čítate zasa ináč. Ale ja čítam tie základné veci znova a znova a nadobúdam tak prehľad sám o sebe, ako sa mení skúsenosť v priebehu života.

Keď som bol mladý, dajme tomu Dante mi nič nehovoril. Teraz už k tomu mám lepší prístup. Celý život ma prevádza antická literatúra, najmä Homér, to je taká konštanta. Prousta som prečítal celkom päť raz komplet celého, lebo ma zaujal z hľadiska psychologického aj estetického. Čo som zbožňoval, keď mi bolo sedemnásť, osemnásť, to bola dajme tomu surrealistická poézia. To už dnes pre mňa nemá vôbec žiaden význam, ani psychologický, ani estetický. Dostojevskij pre mňa hrál po desiatky rokov vyslovene kľúčovú úlohu. Dnes nie len kvôli tomu, že tam poznám prakticky každú vetu, a nie len môj pohľad, ale i situácia zmenila tak, že už je skôr len dokumentom. Sice prvej kategórie, a jeho problémy už nie sú naše problémy. Balzaka si cením ako najvetších v dejinách, hovorí ale i k súčasnej dobe. Balzac sa ale mosí čítať komplet. Nie je to dávno, čo som si eště tretí a hneď na to čtvrtý raz prečítal Dona Quijota. Napriek tomu, že to je evidentne esteticky antikvárne, jeho sila je veľká. Môžem si vyberať z pomerne bohatej palety.

Momentálne ma zaujala juhoamerická literatúra za posledných 20 rokov v čele s Márquezom. Jeho najlepšie veci sú tie pozdné. Raz to trocha prepískol, ale zasa sa vrátil k veciam, ktoré majú trvalú hodnotu. Celá juhoamerická literatúra je dnes neobyčajne zaujímavá tým, že je vyslovene perspektívna. Našli svoju kulturnú identitu a integritu a vystupujú už ako plným právom kulturná veľmoc, ktorá je odlišná od Európy aj Spojených štátov a má po celom svetě vzrastajúcí vplyv. Majú to ale ťažké, pokiaľ nechcú byť v emigrácii. Tam sa strída jedna, o päť rokov zas druhá junta, ktorá je vyslovene teroristická. Chceli by do vlasti, to je pochopitelné, ale v svých krajinách sú v nebezpečí života, takže sa dosť umiernili, pokiaľ neostávajú trvalo v emigrácii. Kupodivu odtiahnuté je Mexiko, to sa akoby zakrývalo. To je čudné, ale ináč pokládám juhoamerickú literatúru za hodnú veľkej pozornosti. Naopak japonská literatúra, ktorá vyzerala slubne, sa zatiaľ nijako neprofilovala.

J: Mohl byste jmenovat nějaké oblíbené české autory?

Karel Jaromír Erben. Máchove prózy, viac ako Máj. Máj je samozrejme z celého romantismu evidentne to najdokonalejšie, keby to bolo napísané po anglicky alebo po francúzsky, vie to po celom svete každý školák. Ale mňa zaujali – to je viac otázka mojho osobného vkusu – jeho prózy. Pak tu máme samozrejme Nerudu, ku ktorému sa taktiež často vracám. A jediný český román, lebo to, čo sa najskor blíží v českej literatúre románu, je Durychovo Bloudění. Marná sláva, my sme sa ešte k románu nedopracovali.

Š: Rád bych se zeptal na kořeny vašeho básnického stylu, který je velmi osobitý. Někdo tomu říká totální realismus, jiný trapná poezie. Nechal jste se někým ovlivnit, když začátkem 50. let tato forma vznikla? Navazuje na váš styl někdo další?

E: Já som musel začať naozaj zo zeleného drnu. My sme boli formovaní surrealistickou poéziou alebo takovými tými lyrickými vecmi, čo sú celkom v každej dobe. Samozrejme takovýmto sposobom nebolo lze vyjádřit vtedajšiu situáciu, ktorú je však potreba nejak umelecky a ideologicky reflektovat. Vynález totálneho realismu bol urobený vďaka pomoci Božej, abysom tak hovoril. V tom som nemal predchodcov, to je dokazatelné. Potom som sa od tejto formy odchýlil a začal robiť ináč. Okrem tých básní, čo sú politicky motivované, predstavujú velmi tvrdý a agresivný protest a nesledovaly nikdy dokonalú estetickú formu (to sú len výkriky človeka týraného, mučeného, protestujúceho na mučidlách), vznikala taková príjemná básnická produkcia, čo sa všeobecne páčila a páči sa doteraz. Ta je stavená právě na tradícii českej ľudovej piesne a jej najlepšího interpreta Karla Jaromíra Erbena. Tým som sa navrátil ke koreňom a nikdy som toho nelitoval.

Čo sa týče následnictva: počas minulého režimu boli básně oficiálnými básníkmi nečítané. Aj keď ich čítali, odstrašovala ich tá drsnosť. Tým sa v českej poézii usalašila na jednej straně taká selankovitá lúbeznosť, na druhej straně holanovský hermetismus. Ani jedno, ani druhé nemôže v súčasnej situácii nikoho osloviť. Na to nadviazala potom poézia deväťďesiatych rokov. Ozaj medzi najmladšími sa zrazu z ničeho nič objavily priame vplyvy, aj tu aj na Slovensku, kde sa autori evidentne odvolávajú na Bondyho. Tak sa zdá, že poézia napriek tomu, že zostáva nadále neznámá, lebo to vydánie bolo vtedy nerozdistribuované (bude teraz muset výjsť v novom náklade), naozaj sporých pokračovatelov nachádza. Čo by konec koncov nebolo nepochopitelné, pretože tí mladí musia čeliť tak nečakaným premenám, ocitajú sa v tak turbulentnej situácii a takí sú zbavení nádejí, jak už som povedal, že pokiaľ chcú naozaj reflektovat svoju vlastnú situáciu a chcú brať poéziu zodpovedným spôsobom, nemôžú sa spokojiť s takým bolestínstvom, ktoré je dosť v Čechách rozšírené, takou pseudoexistenciálnou sebareflexiou. Musia chtiac nechtiac kúsnuť do toho kyslého jablka, ktorým je vtedajšia spoločenská situácia. Čo samozrejme neznačí, že spôsob, ktorým som to robil ja, je kanonický.

J: Martin Machovec napsal, že se chystá vydat váš životopis. Jak je to daleko?

Jestli on niečo také chystá, je to jeho autorská práca a ja mu to zakázať nemôžem. No nazdávam sa, že nie je k tomuto dostatočne kompetentný z hľadiska odborného, napriek tomu, že ma v mladosti poznal velmi dobre. Vyrastal vlastne v našej rodine, obidvaja rodičia boli vďační, že sme sa ho ujali, takže mal vzpomienky na tie časy. Neviem ale, jestli je naozaj profesionálne k tomuto vybavený. Nazdávam sa, že u tohoto projektu nedôjde k realizácii.

Š: Vím o vás, že se orientujete i v hudbě. Co pro vás znamená a jak na vás působí, ať už hudba nová, stará, případně ta naše – undergroundová?

Já som v hudbe laikom. Sledoval som ji samozrejme celý život, ale nebolo to moje pole, koneckoncov to patrilo k všeobecnému vzdelaní. Pozdějšie som k tomu začal nadobúdať vnútornejší vzťah a do hudby som sa naozaj zamiloval. A protože som laik, počúval som len to, čo ma oslovovalo, čo sa mi páčilo. Takže mám napríklad velmi široký hiátus medzi koncom vrcholne stredovekej hudby a Wagnerom. Všetko som to samozrejme vypočul, ale nejako ma to neoslovilo. Pak som zistil, že to není len moja nevzdelanosť. Stejný postoj má do určitej miery aj najmladšia generácia. A to nielen tu, ale celosvetově. Počúvať takzvanú klasiku je dnes pre tých progresivných skladateľov neobyčajne nepríjemné. V celom svete sú urobené pokusy previesť to na sound, na ktorý sme navyknutí, napríklad hráť Beethovena nebo kohokoľvek z klasikov v komornom obsadení. To sú zaujímavé posuny. Ja som sa na to samozrejme pýtal aj odborníkov na fakultě, profesorky špecializované na klasickú hudbu. Vraj zrejme prestává být tato hudba na niekoľko generácií počúvatelná. Pak ma samozrejme ovplyvňuje to, čo je našim akustickým živlom, tedy tak od Cagea. Tomu už rozumíme, už nas to priamo oslovuje. To, čo bolo pred rokom 1950, počúvame ako súčasť 19. storočia, vrátaje Stravinského, atakdalej. Pritom dnes vstupuje do hry to najlepšie z pop music a súčasne etnická hudba. Záujem o etnickú hudbu je staršího data, ale etnická hudba je nám teraz oveľa bližšia, ako bola dejme tomu Mersijevovi, ktorý bol jedním z prvých, ktorý s tým začali v 50. rokoch. Dnes už je to naša muzika. Teraz ide o to, tieto prvky interpretovať – etnickú hudbu vrátane našej vlastnej (ale neinterpretované barokovým spôsobom), to, čo je progresívne v pop music, a to, čo máme v tej takzvanej učenej hudbe od počátku dvacáteho storočia.

J: Také zpíváte v kapele – Požoň Sentimental.

Áno, áno, stal som sa pop star. To sa stalo náhodou. Tuná nepoznajú proletárský folklór, ktorý vznikal v priemyslných centrách po celéj Evrope a má úplne iný charakter ako ľudová pieseň, pričom to ale je evidentne ľudová tvorivosť. Vtedajší umenovedci to pokládali za absolútne pokleslú záležitosť a nevenovali pozornost ani sberu textov, ani hudobnej stránke. Sú končiny, kde toto nepoznajú, lebo tam priemyslné centra neboli, napríklad Bratislava. Ja som to raz hovoril a zazpieval tým najmladším tunajším skladatelom. Boli velmi prekvapení a zakomponovali to do svojho symfonického cyklu.

J: Jak často koncertujete?

V Čechách aj tu sme mali takých 6 koncertov. Pozvánky sú aj do zahraničia, ale to ja nevybavujem, to nie je moja vec.

M: Říkáte, že jste přesvědčený feminista. Můžete to nějak přiblížit?

Za čas minulého režimu u nás feministické hnutie nebolo, ale dost aktívne som sa zasadzoval o to, aby sa z takzvanej sexuálnej revolúcie, ktorá sa stala módou v šesťdesiatych rokoch ve Spojených štátoch (do tej doby nevedeli, že ženská má aj klitoris, to byl velký objav), nestala v našem prostrediu sexuálna promiskuita. Tento vplyv bol dosť silný, práve Invalidní súrodzenci sú vo znamenie absolutného partnerstva dvoch ľudí. Kupodivu to posobilo. Dovedel som sa, že o tom diškutujú tí mladí U Sluncov, že se to bere a že pochopili, o čo mi ide. A keď sa začalo formovať feministické hnutie v Čechách, menovali ma čestnú ženú. V Bratislave som bol také pri zakládání. Já sa ale nazdávam, že do toho nemôžem vstupovať. To si musia halt ženy prebojovať samy, to jim nemôže nik radiť ani sa biť za nich. Budú to mať ťažké, lebo ten patriarchát má dvanásťtisícročné korene, což je neobyčajne tiaživé. Někdy, keď čítam nejakú vedeckú prácu a dozviem sa, ako sú ženy doposiaľ profesionálne a inak diskriminované, som až prekvapený, ako sa ten patriarchát ešte drží zuby nehty.

M: Je vám bližší spíše radikální cesta, nebo ta postranní, zájem o spiritualitu...?

No to určitě ne. Spiritualita mi može ísť do rici. Ale ten patriarchát je treba úplně podkopať, zrúcať ho. A cesta spontánneho odporu je potrebná. Bude to problem nie na jedno, ale na dve storočie, a bude muset byť pozitivne vyriešený, lebo patriarchát vo vterajšie situácii nie je len záležitosť antikvovaná, ale je už absolutnou brzdou rozvoje spoločnosti.

Š: Pane Bondy, napsal jste kdysi, že „hovno budoucnost nás čeká / hovno z pokroku”. Vidíte teď nějaké kvalitativní nebo kvantitativní proměny toho hovna, v němž žijem a hovna v němž dospívala generace našich rodičů v padesátých či šedesátých letech? Je větší nebo menší? Je jiné? Myslíte, že je tu nějaký progres, nebo naopak?

To, čo sa stalo v deväťdesiatom roku, bolo v poriadku s toho hľadiska, že Sovětský svaz musel zmizeť, lebo tak absolutne vnútorne prehnitá spoločnosť bola už celosvetovým nebezpečím. Nie pre svoju agresivitu, ale pre svoju prehnitosť. A ja som sa po tých pať rokov, do roku deväťdesiať päť, len čudoval, akú idiotickú politiku Američané robia. Ak sa roku 1996 stalo známym, že už to prevzali do rukou globalizátori, hovoril som si, aha, ono už je to racionálne plánované. Ja samozrejme nesúhlasím s tým programem, ale z ich hľadiska by sa to dalo pochopit. Lenže za posledných šesť rokov si začínam všímať, keď sledujem odbornú tlač, že im to drhne, nevychádza. Dovod je zrejme jednoduchý. Aby sa globalizácia mohla podariť, je treba, aby boli velmi silně podviazané – takmer znemožnené – pomery tržného hospodárstva. Ale dynamika tržného hospodárstva je taková, že sa to samo neskontroluje, takže začínajú vyrástať z ich hladiska akési neželané vokolečné trendy. Najvýraznejší sú tie takzvaní malí tygři v juhovýchodnej Azii, takže je teraz skántrili škrtom pera.

Svetová ekonomika visí na tenkej nitéčke – je to, ako to hovoria západní odborníci, kasínový, ruletový kapitalismus. Za dvadsaťštyri hodín je (v roke 1999) uskutečnených na 1 600 miliárd investícií, z ktorých plynul okamžitý zisk. Pritom ve všetkých bankách sveta leželo cash 650 miliard. Takmer trojnásobok bol v lufte. To je situácia pred černým piatkom dvadsať deveť na newyorské burze. To je neobyčajne nestabilné. A kontrolovať to centrálne by bolo možné, keby bolo podstatne obmedzené tržné hospodárstvo. Súčasne sú nektoré důležité složky západných ekonomík prakticky na hrnci. To sa týka v prvé rade Spojených štátov. Ekonomika Spojených štátov varí z vody, respektive žije z úrokov, ktoré dostáva zo svých bežných pôžičok. Taká zlatá sliepka, ktorá znáša zlaté vajca, je Južná Amerika. Spojené štáty zanedbali rozvoj takzvaného základného priemyslu a vsadili všetko na špičkový špecializovaný priemysel. Keď ješte prihliadneme k sociálnemu napětí, ktoré tam vzrastá deň zo dňa, je táto ekonomika najslabším článkom v súčasnom kapitalistickom svete.

Najmenej desať rokov bude pomaly takých, aké boli za veľkej hospodárskej krízy. Globalizátori to vedia a prehlásili, že vnútorná reforma ekonomiky Spojených štátov je na radě. No a riziková situácia, ktorá je v ekonomike, sa premieta do rizikovej situácie politickej. Eskalácia politického napatia rástie za deväťdesiate roky s takou akceleráciou, že sa teraz na jeden udar vracia druhý. Vytvára sa akýsi tieňový fiktívny nepriateľ. Pre veľmi krízovú ekonomickú situáciu je od najstarších čás ľudských dejín najjednoduchšie riešenie vojna, ktorá napraví ekonomiku. S tým možno dnes spojiť to, čo je bezpodmienečnú súčasťou globalizačného programu, a to je naozaj globálna genocída. To značí, že pre budúcich tridsať rokov tá turbulentná situácia bude čoraz ťažšia.

J: Jak do této situace zapadají poslední události v New Yorku atd?

Typický príklad eskalácie: Já dostanem facku, tak dám dve facky. Prosím vás, bombardovať Afghánistán? Ja to vôbec nesladujem, lebo hovorím – masmédia ja nekonzumujem, ale něco predsa len nekde v električke nebo inde zachytnem. Tam sú asi tri mestá, v tých nie je nič, v tým jedním je elektrárna. V Srbsku, ked bola agresia NATO, bolo čo rozbombardovať. Ale v tom Afghánistáne je len púšť a holé skaly, hehe. Pokiaľ tam boli dřív Rusi, tak neubehol ani kilogram opia. Tý, čo sa tam zmocnili moci po tým, čo Rusia odišli, sú vesmes ludia, ktorí boli po desať rokov školení a vyzbrojovaní v táboroch CIA v Pakistáne. Prišli a prvé, čo urobili, bolo centrum narkomafie, hehe. Pritom na narkomafii je zainteresované CIA aj globalizátori. Také veci sú na prvý pohled celkom iracionálne a žiaden osoh nikomu neprinesú. Je to len stupňovanie psychózy po celom svete. Jestli někdo chcel prospeť Spojeným štátom, nechal zrúcať tie dvojičky. Protože to len pospájalo alespoň na čas morálku obyvateľov. Pokial sa nejaká budúca akcia oneskorí, obyvateľstvo sa zasa morálne rozloží. Ale to už je hra s ohňom. Kdo chce jazdiť na tygru, musí rátať s tým, že ho tygr niekedy pohryzne.

M: Jak vnímáte úlohu médií ve společnosti? Je to nástroj manipulace, jak říká Chomsky?

Média by mohly samozrejme hrát najkonstruktivnejšú úlohu, ale hrajú priam opačnú. Vyslovene nástroj totalitarizace.

M: Ale lidi, kteří teď vstupují do produktivního věku, se s nimi musí naučit nějak žít, nějak je začlenit do života. Jaká je podle vás nejlepší cesta, jak se s tím vyrovnat?

Jestli existujú nejaké dajme tomu televízné stanice, ktoré by mohol nekdo považovať za objektivné, máte možnosť sa spolahnúť na ne. Ale neviem, že by také u nás boli. Noviny v Čechách sú všetky v cudzích rukách – nie v paťdesiatich, ale vo dvoch rukách nejakých koncernov. To je simulácia rozdielnosti názorov. Masmédia je najlepšie za týchto podmienok odrezať. Nejakým spôsobom sa môžete dozvedeť základné informácie aj ináč, alebo len tým, že sa pozriete na trocha akosi objektívnejšie noviny a prečtete si headlines. Ked čítáte články, počúvate komentáre, to je len strata času, brainwashing. Média to dopracovali tak daleko, že pre vzdelaného človeka sú absolutne nepotrebné a s tých druhých robia masu blbov.

Ten, kto by chcel nejakým spôsobom politicky pôsobiť na súčasnosť, má to neobyčajne ťažké. Čo vytvára v súčasnosti tak ťažké podmienky, je sám princíp organizácie, ktorý sa od osemnácteho storočia zdal byť tým najlepším možným nástrojom a ktorý zlyhal. Ľudia o nej vôbec nemajú záujem. Taká v podstate jednoduchá vec, ako je odborová organizácia, která by súčasne mohla byť ohromnou silou, ako sa rátalo pred stopaťdesiatimi rokmi, to sa úplne rozložilo. Na západe sa zakládajú len také spoločenstvá ľudí majúcích rovnaké záujmy, ktoré ale nemajú nejakú organizačnú chrbticu. Jediná naozaj úspešná manifestácia proti Medzinárodnému menovému fondu bola v Seattli. Nielen preto, že polícia nebola pripravená, ale preto, že to vzala do rúk Starhawk, vedúca hlava Witchcraft Movement ve Spojených štátoch, postaveného na starých šamanistických tradíciách, nie na tradíciách moderné organizácie. Nebolo ich zas až tolko, ale šli do ulic a strhli celé obyvateľstvo Seattlu k naozaj spontánnej manifestácii.

J: Setkáváte se ještě s nějakými přáteli z undergroundu, například s Magorem?

S Magorem som sa nevidel tak od roku deväťdesiat dva, lebo som sa prestehoval tu. Ináč mám samozrejme niekoľko priateľov v Prahe, s ktorými som poväčine v korešpondenčnom styku, lebo oni sú líní ísť tu a ja som zasej líný ísť do Čiech. Ale zopár ich je.

J: Jak často vás tady „přepadávají” lidi jako my dnes?

Teraz žiaľ až príliš často, preto aj pracujem v exile a tuná chodím len tak jedenkrát týdně. Teraz už prenikajú až do toho exilu a budu muset zmenit adresu. Televizáci sú tam ako varení...

Š: Obtěžuje vás zájem lidí?

Príšerne. Pozrite, hovoriť o intelektuálných témach aj dajme tomu s tými najmladšími, ktorí potrebujú nejakú informáciu, konzultáciu, pomoc v nečom, to ma zakaždým zaujme. To nerátam potom čas, venujem im naozaj nie pol dne, ale mnoho dní. Ale empty talks někde v kavárne nebo s kýmkoľvek, to je k ničemu. Žiaľ teda novinári vedú vačšinou empty talks.

J: Cítíte se v životě doceněný?

Pozrite, keď sa človek už blíží koncu života, musel by byť absolutný blbec alebo úplně senilní, aby sa mohol nazdávať, že niečoho dosiahol. Ja som bol v situácii, kdy som nikdy nemohol žádného takzvaného ocenenia dosiahnuť, bol som v alternatívnej rovine. To ma naučilo na tieto veci nedbať, nezohľadňovať ich, takže proto ma aj nezaujíma súčasná recepcia. Len viem, že recepcia je (najmä medzi mladými) a že tie veci pôsobia. Čo môžem viac chcieť? Že to takzvané celoživotné dielo je v skutočnosti zlyhanie, že sa nepodarilo to, čo človek chcel dosiahnúť, keď mu bolo dvadsať, to je naprosto bežný záver všetkých, co sa dostanú cez sedemdesiatku. Keď bolo Leonardovi sedemdesiat, napísal si do svojho tajného deníku, že život utiekol a vôbec nič neurobil. To isté hovoril Michelangelo, napriek tomu, že eště deň pred smrťou tesal svoju poslednú nedorobenú Pietu, to isté hovoril Rembrandt, Balzac, ktokol’vek. To je prirodzený poznatok, ktorý prichádza s letami.

Děkujeme za rozhovor. (Bratislava, 2. listopadu 2001)

Rozhovor připravili Jana Jančíková, Mejla Palánová a Radim Šašinka; fotky Radim Šašinka (kontakt sasina@iol.cz)

Pozn.: Bondy mluvil zvláštní směsí česko-slovenštiny.

Redakce se snažila do jeho projevu při přepisu a úpravách zasahovat co nejméně. Lingvistickým puristům z obou států se tedy omlouváme.

Výběrová bibliografie:

Útěcha z ontologie (1967), Buddha (1968), Invalidní sourozenci (1981), Sklepní práce (1988), Básnické dílo Egona Bondyho (souborné dílo v 9 svazcích, 1991–1993), Filozofické eseje (souborné dílo ve 4 svazcích, 1993–1999), Poznámky k dějinám filozofie (souborné dílo v 6 svazcích, 1991–1997), Dvě léta (1991), 3x Egon Bondy: Šaman, Mníšek, Nový věk (1990), Cesta Českem našich otců (1992), Nepovídka (1994), Hatto (1995), Leden na vsi (1995), Severin (1996), Cybercomics (1997), Týden v tichém městě (1998), Agónie – Epizóda´96 (slovensky, 1997), 677 (2001), Bezejmenná (2001)

Egon Bondy, 20. 1. 1930
– občanským jménem Zbyněk Fišer. Filozof, spisovatel a nepominutelná osobnost okruhu českého undergroundového společenství již od 50. let. Sám se považuje především za básníka. Tvoří od roku 1947. V průběhu života osloven surrealismem, marxismem, trockismem, maoismem a východními filosofickými systémy. Roku 1950 spoluzaložil rukopisnou edici Půlnoc. Opakovaně pobýval v psychiatrické léčebně. Vystudovat filosofii a psychologii na UK. Roku 1967 získal invalidní důchod. V roce 1972 jej Magor seznámil se skupinou The Plastic People, která zhudebnila řadu jeho básní. Za normalizace spolupracoval s StB. Od roku 1994 žije trvale v Bratislavě. Každý pátek pořádá poslechové hudební večery ve svém bytě. Příležitostně zpívá s kapelou Požoň Sentimental. ČT o něm letos odvysílala dvoudílný dokument.