Domů
Politické úvahy
Egon Bondy: Etika záchranného člnu

klíčová slova

Bondy, Egon - Etika záchranného člnu - filosofie - politologie - články -

Mám tu dva príbehy: ich tertium comparationic možno vysvitne na samom konci. Oba dva tieto príbehy sú, ako je u mňa zvyčajné, motivované zasa určitou literárnou inšpiráciou.

Prvý príbeh sa opiera o knihu Kennetha Hardinga, ktorá bola takým intelektuálnym hitom začiatkom 90-tych rokov v Spojených štátoch a zaoberá sa takzvanou etikou záchranného člna. Príbeh je možno vyrozprávať veľmi stručne – je len jedna jediná loď, táto loď na šírom mori sa tak pokazí, že jej potopenie je už len otázkou niekoľkých hodín. To, že k poruche došlo v dôsledku zlého vedenia, nedostatočnej opatery toho plavidla atd., predosielam, ale nie je to tým najdôležitejším. V Hardingovej knihe sa celkom jasne táto situácia porovnáva so situáciou našej planéty na začiatku 21. storočia. Teraz ide o to, čo robiť. V dôsledku toho, že loď bola zle udržiavaná, príde sa až teraz na to, že samotných záchranných člnov je len toľko, že sa do nich zmestí len takých 10 % všetkých tých, čo na lodi sú. Spisovateľ, ako taký Hailey a iný by mohli zarobiť veľké peniaze, keby epickým spôsobom rozobrali všetky, alebo trebárs len niektoré možnosti, ktoré sa tu otvárajú. Tak dajme tomu, že je tu možnosť, že vzbĺkne panika, no a v panike sa nič veľa rozumného nespraví – tí najsilnejší, najbrutálnejší uchmatnú tie člny a bez ohľadu na to, či niektoré odídu len z pár ľuďmi, druhé zasa sú tak preplnené, že sa aj tie potopia, tak sa rýchlo od vraku tej lodi odplavujú preč a 90, alebo ešte viac percent ľudí, čo tam zostane, tak už nemá možnosť záchrany. Takéto riešenie evidentne nieje racionálne, takže veľmi ľahko sa môže prihodiť, že medzi tými evakuovanými trebárs chýba elektrotechnik, inžinier, ale aj lekár atd., zabudnú si okrem whisky zobrať aj pitnú vodu, no osud tých zachránených nieje dosť jasný ani dosť perspektívny. Je druhý variant. Keď sa zistí neopraviteľná porucha, zíde sa akési konzorcium – trebárs kapitán, jeho dôstojníci, alebo na tej lodi idúci aj samotný vlastníci lodi, ktorým by malo teda čo najviac záležať na tom, čo a ako bude, no a tí rýchlo teda niečo naplánujú, pokiaľ možno racionálnym spôsobom. Opäť spisovateľ má niekoľko tuctov možností – bude sa plánovať podľa veku, prednosť pri evakuácii majú starí a aj mladý, teda deti a starci, alebo skôr ženy, než muži, alebo bude iný kľúč – podľa trebárs inteligenčného kvocientu, alebo podľa zdravotného stavu, pri literatúre typu Sci-fi je možno uplatniť aj to, že trebárs tam je možno určiť rýchlo genetické vybavenie jednotlivých ľudí na tej lodi a podľa toho sa zariadiť, aby ten zvyšok, čo sa zachráni, bol aj geneticky perspektívny. Možno zachraňovať ako prvých tzv. „very important persons“, počnúc Michaelom Jacksonom a končiac anglickou kráľovnou, alebo futbalovým majstrom a najvychýrenejším hudobným skladateľom alebo vedcom, tých možností je veľa. V každom prípade sa uplatní nejaký kľúč, pokiaľ možno racionálny kľúč. Každý čitateľ doma v posteli nepotrebuje k tomu mať ani toho spisovateľa, čo mu to napíše, si môže fabulovať celý večer, ako by on to riešil, čo jemu by sa zdalo byť osožné, poznával by istotne, že každý kľúč má svoje pre aj proti, takže to je dosť zložité, no ale keď zohľadní to, že sme vo veľkej časovej tiesni a musí sa tá evakuácia spraviť v priebehu pár hodín, no tak si uvedomí, že nejaké dlhé špekulácie viesť nemôže a tak nejaký kľúč si zvolí, uprednostní, dobre. Drvivá väčšina tých, čo by tak hútali o tejto téme večer pred spaním v posteli, by prišlo na nejaký vlastný kľúč, ktorý by im vyhovoval a keby mali knižku nejakého spisovateľa a ten by nejaký ten kľúč uprednostnil, tak hovorím, drvivá väčšina čitateľov by mala všelijaké výhrady, ale predsa len by sa našlo veľa tých, čo by s tým kľúčom zvoleným hypotetickým autorom súhlasili. Len jeden jediný prípad by bol, keby pravdepodobne zasa naopak drvivá väčšina čitateľov nesúhlasila a máloktorý, čo by o tom len sám hútal, by na tento kľúč prišiel. A to je kľúč, že uprednostnený do tých záchranných člnov by mali byť len tí, čo sú bohatý. No to by sa väčšine čitateľov, aj tých, čo hútajú, asi nepáčilo, nesúhlasili by s tým. Tento kľúč ťažko ospravedlniť aj eticky, aj racionálne. A teraz predstavme si spisovateľa science fiction, ktorý by mohol ešte zaviesť tento prvok, že by napísal - je prostriedok, že keby tí bohatí, ktorí, pretože to je jediná loď, ktorá vôbec existuje, tak majú všetok svoj majetok v lodnom trezore zo sebou, tak že keby oni dali ten svoj majetok, tie svoje bankocetle, alebo čo to majú, by dali k dispozícii, ta by sa dala zapchať tá diera v lodi, loď by ako tak nejako sa mohla zachrániť, alebo bol by čas na lepšiu reparáciu a tí, čo na lodi žijú, tak by mohli prežiť. No a dajme tomu kapitán by sa obrátil k týmto bohatým a by im to povedal, predložil, aj by ich k tomu vyzval, no a tí by to odmietli, kapitána by svojimi gorilami nechali zviazať, internovať aj dôstojníkov, odmietli by proste toto riešenie loď zachrániť, zobrali by všetok majetok, čo môžu a len oni a tie ich práve strážne gorily a služobný personál by sa nalodili do záchranných člnov, aby druhý ľudia, tých 90 %, im v tom nijako nebránilo, no tak ich zabavia čo najotupnejšou zábavou, počínajúc, čo ja viem, super nejakým sexuálnym servisom a končiac zasa nejakou príma párty, proste aby sa mali fasa, a viac-menej ničoho iného si nepovšimli, urobilo by sa to dosť utajene alebo tak nejako aby tí druhý si hovorili – no čo, máme sa dobre, jedlo, pitie, všetkého nadostač, nebudeme starať. No, niektoré tie člny teda odplávajú s posádkou teda veľmi problematickou, a aj s nákladom tých bankocetlí, čo je v takejto situácii tiež pomerne problematická batožina, načo by ona tam bola, no dobre, no a loď sa potopí aj s tými ostatnými. Celá táto situácia, ktorá samozrejme nie je takto vulgárnym spôsobom, ale filozoficky vedeckým spôsobom je vyargumentovaná už vo vyššie citovanej knihe, celá táto situácia ma zaujíma z jediného dôvodu, že tuná máme historický prípad, ktorých poznáme z dejín viacero, samozrejme, kedy aj neobyčajne zložitá a možno až tragická situácia, ťažká situácia a jej riešenie je úplne kompletne a komplexne od začiatku do konca len a len v rukách samotných ľudí, ako si to ľudia urobia, tých 100% všetkých dokopy, ako si to urobia, tak to budú mať. Ich vec. Uvidíme, či toto je, aby som tak povedal, posledné slovo k celej záležitosti, ale doposiaľ teoretická úvaha, alebo model teoretický, ktorý je vypracovaný a literárne podaný tak končí vlastne týmto záverom, že to je len a len v rukách ľudí, čo ja ako filozof taktiež plne podpisujem a potvrdzujem.

Teraz máme druhý príbeh, opäť literárna inšpirácia, tentoraz z knihy, ktorú takmer nik nečíta, vôbec nik, ale stalo sa to do tej miery príslovečným, že príbeh každý pozná. Je to také už porekadlo. A to je príbeh zo starého zákona, Genesis kniha prvá, kapitola nazdávam sa devätnásta, alebo 18. až 20., to teraz naspamäť neviem, ja to len tak tuná pri stole nahováram, tak tam je ten príbeh zo Sodomou a Gomorou. Religionisti dosť dobre nevedia, ako sa vo vtedajšej dobe vôbec volal vtedajší boh tých kmeňov, čo sa z nich neskoršie stali Izraelci. No, ale to je druhá vec. V každom prípade tam už nejaký ten boh bol, bol taký zaujímavý, veľmi svojského charakteru, mal úplne iný charakter ako bohovia tých vtedy bohatých národov, čo žili na okolí, no to nechajme stranou, správal sa veľmi svojvoľne, nedodržiaval slovo, atd., no proste bolo to s ním dosť zlé. No ale dalo sa s ním aj všelijako dohadovať, ťahať sa s ním, čo aj urobil Abrahám, keď mu teda tento boh raz povedal, že sa rozhodol Sodomu a Gomoru vyhladiť. Všetkých, čo tam žijú, tak skántriť. No Abrahám, ako je dobre známe sa s ním dohaduje:

- Čo keď je tam tisíc ľudí spravodlivých?
Boh hovorí: - No tak dobre, neskántrim.
- No a čo keď len 500?
- Neskántrim.
- Čo keď len sto?
- Neskántrim.
- Čo keď len 50?
- No..., no..., no, no, no, no, dobre, tak predsa len ešte neskántrim.
- No a čo keď len desať?
- Nie. Ak ich tam je len desať, alebo dokonca ešte menej – už sa nehádaj, moje posledné slovo – skántrim všetkých.
- Aj tých, čo tam teda sú spravodlivý?
- Všetkých.

No dobre, mňa, ako filozofa samozrejme by zaujímalo najviac to, že keby sa stalo, že by teda Pánboh o týždeň vopred to tým Sodomčanom nejakým spôsobom oznámil, priklincoval to na bránu, ako neskoršie Luther tie svoje tézy vo Wittenbergu, že o týždeň ich skántri, tak ako by reagovali Sodomčania. No tak isteže teda tí Sodomčania, čo sú teda už zlí, tak tí by sa chichotali a nebrali by to vôbec vážne. Potom by tam bolo tých zopár spravodlivých, dajme tomu desať by ich nebolo, bolo by ich päť, šesť - čo by tí robili? No zasa, toto už nie je len tak pre Hailyho, to už by mohol byť slušnejší spisovateľ, ozaj nejaký taký aspoň slušný mainstreem, jo. Keby si vzal túto tému, ako kedysi, dajme tomu Franc Werfel, tých 40 dní, jo, slušný spisovateľ v podstate. No tak tuná by nemusel len nejaké senzačné veci písať, ale by naozaj mohol ísť hlbšie a rozobrať to psychologickejšie a aj teda vážnejšie a že by to malo aj literárnu cenu, lebo samozrejme spravodlivý jest ten, kto o tom nevie, že je spravodlivý, keby to vedel, no tak by asi ťažko spravodlivým bol. Druhá vec, tí spravodliví sa navzájom nepoznajú, ani sa nevyhľadávajú, nevystatujú sa, nehovoria o sebe, že sú guruovia, ktorí učia transcendentálnu meditáciu a čo ja viem čo, takže každý tam je opustení z nich. No, sú to ľudia, ako ktorýkoľvek iní z nás. Samozrejme, prvá reakcia každého z nich by bola: - „Tak, a teraz je to v keli, čo sa dá robiť. Tak, môžem emigrovať. Alebo, keď už je tak či tak všetko v riti, júj, či si len teraz budem užívať! Budem smilniť, chľastať, čo ja viem čo, už ma nič nespasí, tak či tak, prekliatie platí pre všetkých Sodomčanov, teda aj pre mňa. To je tu napísané otvorene v tom liste od Pánboha, tak čo“. Tretí budú v hroznom žiali, otrasení bedákať od rána do noci, iní môžu prepadnúť apatii, - „Už sa nič neoplatí robiť, teda ani deťom už nebudem nos utierať, a čo by som sa ja umýval, trebárs, či holil sa, dajme tomu, pral si pokakané spodky, však to je ľahostajné. Mám rozrobenú nejakú robotu, no čo sa budem ja unúvať ju dokončovať. Písať knihu? Pchá, načo by som ešte písal knihu, rozrobenú trebárs, ale načo by som to robil?“ No, všetky možné eventuality by im prišli na rozum, pretože sú taktiež, ako hovorím, len ľudia ako my všetci. No, ja ako filozof som naprosto pevne presvedčený, že o dve tri hodiny, čo by všetci týmito rôznymi úvahami sa prebrali, tak by došli k tomu istému záveru, nepoznajúc sa, to značí bez akejkoľvek vzájomnej konzultácie, každý sám za seba, a teraz by to vyzeralo takto: jeden z nich bol ševec, ten by, prišlo by dievčatko nejaké, že sa mu odtrhol podpätok, by sadol a podpätok by tam priklincoval. Druhá by bola práčka, čo by živila tri deti tým, že perie po domoch bielizeň a išla by zasa prať bielizeň, nielen kvôli tomu, aby tým deťúrencom niečo priniesla domov, mohla by niekde niečo ukradnúť alebo by sa mohli trebárs týždeň postiť, čo o to, vydržali by. No ide robiť. Filozof sedí a – čo sedí, leží, samozrejme, leží na rohoži, vtedy gauč ešte nemali, ako mám ja, na rohoži leží. Leží na rohoži, kuká do stropu, špára sa v nose a dumá o nesmrteľnosti chrústa, no, ako hovorím, po dvoch troch hodinách úvah o tom, že by sa mohol zobrať a odísť o pár kilometrov vedľa, tak zostane zasa na tej rohoži a dumá ďalej. Teraz ma napadá, že by ste sa mohli opýtať – „Prečo by neurobili takú jednoduchú vec, že by sa zobrali a odišli, odemigrovali, však to nebol žiaden problém, neboli hranice uzatvorené?“ No to máte ťažkú vec. Oni boli Sodomčania. V Sodome sa narodili, v Sodome celý život prežili, zo všetkými Sodomčanmi, nehľadiac na to, že neschvaľovali ich správanie, nehľadiac na to, že vedeli že sú to ľudia hriešny, tak to boli ich spolublížni, oni s nimi žili, pracovali a pre nich aj pracovali, no proste ono je ťažko vo chvíli, kedy ide všetkým o kejhák, tak sa zobrať a z číro egoistických dôvodov, len aby som ja si zachránil svoj krk, tak sa zobrať a utiecť, no filozof vie prečo to nerobí, čo to je utiecť? No utiecť pred svojou zodpovednosťou? Utiecť nakoniec sám pred sebou? A pred bohom utiecť? Môžem sa ja spoľahnúť na to, že je správne, len kvôli svojmu osobnému prospechu utiecť z ohrozenej, alebo už vopred teda zatratenej pozície, zatrateného miesta, zatratenej krajiny, zatrateného národa, len kvôli sebe utiecť? Utečiem ja takýmto spôsobom Pánubohu a sám sebe? Neponesiem ja stále ďalej v sebe najmä práve to, že som utiekol? To nie je otázka, že nechcem utiecť, že som hrdina, ja sa nebojím zbabelestva, ale je to zodpovedné, utiecť týmto spôsobom? No, mnoho ľudí samozrejme by si hovorilo, prečo nie, však sa nič nerobí, je lepšie si zachrániť život, ako čokoľvek iné, to je to najprednejšie. Ja sa ale nazdávam, že práve tí spravodliví, tí by asi túto cestu nevolili, takže teda tým sa vysvetľuje, že aj ten filozof, ktorému ináč je všetko ľahostajné, tak ostane ležať a tej rohoži a húta. Pokiaľ by tam bol nejaký rezbár, ktorý robí zo slonovej kosti, trebárs nejaké pekné veci, a mal rozrobenú nejakú peknú sošku, dajme tomu, no ja som úplne presvedčený, že by mu to nedalo a ešte toho dňa odpoludnia už by zasa sadol a tu sošku by dorábal, pretože sa mu to páči, tým on nerobí nič proti Pánubohu, proti jeho verdiktu, že všetci Sodomčania budú skántrený, no ale zasa neuprednostňuje to, že by robil ďalej nejaké krásne rezby za cenu, že bude utekať pred svojou zodpovednosťou ľudskou, my by sme dnes hovorili občianskou, dajme tomu, alebo solidárnosťou, solidárnosťou so spolublížnymi. Kvôli tomu neutečiem.

Tento príbeh zo Starého zákona nieje, čo je veľmi zaujímavé, nie je len púhy akýsi pololegendárny, polomýtický výmysel nejakých prostých negramotných nomádov v púšti, toto je alegorická, dajme tomu, mytologická, dajme tomu, paradigma, pre určitý druh situácií. Je veľmi zaujímavé, že v podstate s tou istou paradigmou sa zídeme aj u Buddhy, aj napríklad v čínskej duchovnej tradícii v Tao-te-tingu a čím je táto paradigma vyznačená tu, na rozdiel od toho prvého príbehu o etike záchranného člna, ktorého etika sa dá redukovať na veľmi jednoduchú vetu – „Zachráň sa, kto môžeš!“, bez ohľadu na všetko, lebo je to v tvojich silách, ty môžeš. Tak tu tá paradigma je iná, tu je vopred rozhodnuté. Boh učinil neodvolateľné rozhodnutie, ktorému nik neutečie, ktorému podlieha každý. Neide v tomto prípade o nejakú folklórnu rozprávku akýchsi tých nomádov divokých v tých púšťach, tá kniha, o ktorú sa teda opieram, je v neskoršej definitívnej redakcii už teda veľmi prefíkaným spôsobom upravená, ak keď redaktori pozdnejší neobyčajne citlivo rešpektovali ten pôvodný, len orálne dochovaný základ, tak je prešibane teda to zredigované, a my máme túto paradigmu len inými slovami a nie v podobe príbehu, nie v podobe naratívnej, ale priamo v podobe filozofických definícií, aj u Buddhy, aj v Číne v Tao-te-tingu a keby sa mi chcelo popátrať v pamäti, tak by som iste našiel aj inde. Prečo sa o tom zmieňujem. Lebo to je naozaj vec, ktorá nieje mytologický výmysel, to je proste druhý prípad naproti tomu prvému, naproti tej etike záchranného člna, a teraz čo s tým?

Nejde o krajšiu alebo menej peknú dejovú zápletku, alebo nejaký eventuálny románik. Ani v tom, ani v tom druhom prípade. Ani o žiadny hollywoodsky film. Toto sú dve základné situácie. Aj tá prvá nakoniec v tom poslednom riešení sa môže ukázať práve v tej vypreparovanej abstrakcii etiky záchranného člna tak ako nám bola predložená Hardingom, sa môže ukázať len ako posledný stupeň, pri ktorom ešte všetko závisí od ľudí a skutočné posledné dejstvo alebo posledné slovo bude v určitom prípade rozhodnutie, ktoré už od ľudí nezávisí. Aký by to bol prípad? To by bol prípad, keby to ľudské riešenie sa ukázalo byť tak zle po všetkých stránkach, že by, mytologickým jazykom povedané, sa na to už Pánboh nemohol pozerať, miera prepnutia z hľadiska cesty Tao by došla najkrajnejšej medze, takže by Tao zareagovalo tým, že privodí katastrofálny výsledok situácie a obráti svoju cestu späť, karma, ktorá veľmi flexibilným spôsobom dokáže prechádzať cez dlhé peripetie, tak predsa len nakoniec dopadne, pretože tak, ako je prenášaná cez rôzne inkarnácie, vidno, že je prenášaná čoraz horšie a horšie, k horším a horším výčinom, tak veru príde naozaj veľmi radikálne riešenie, ktoré nám pripadá nečakane nespravodlivé. V Tao-te-tingu sa priamo hovorí, cesta Tao sa vôbec neriadi žiadnymi princípmi ľudskosti, ona umožňuje ľuďom, aby slobodne riešili svoju situáciu až do poslednej minúty, no ale keď teda ľudia idú od zlého k horšiemu a ešte horšiemu, tak potom ono to má aj svoj koniec a tento koniec vyzerá akoby prerušenie prirodzenej kauzálnej cesty, ktorú si ľudia plánujú, ako zásah vôbec do ich plánov, no a v prvom rade celkom zreteľne to je tvrdý postih všetkých ich prešibaností, všetkého ich fičúrstva, všetkého ich klamstva a sebaklamstva, všetkých ich snáh oklamať to, čo sa oklamať nedá, nech tomu hovoríme karma, alebo boh, alebo Tao, alebo akokoľvek ináč, vyzuť sa zo zodpovednosti, zbaviť sa akýchkoľvek dôsledkov svojho vystrájania a svojich navidomoči aj teda veľmi, veľmi nesprávnych, zlých manier, no, prichádza, mytologicky povedané, rozhodnutie z vonkajška.

Napriek tomu, že z toho možno samozrejme urobiť niekoľko drám, zopár tuctov románov a veltucet poviedok a samozrejme hollywoodskych filmov, tak mne ide o niečo iné. Ide o to, že nikdy, v žiadnom prípade neostáva zlé správanie sa bez výstrah, bez upozornenia. Každý, kto niečo robí zle, tak tým, alebo iným spôsobom je na svoje chybné konanie, alebo na svoje chybné reči atd., je upozorňovaný. Týchto upozornení si ľudia nevšímajú. Ľudia si všímajú spektakulárnych javov, ktoré nemajú tento charakter výstrahy, alebo upozornenia, že by sa mala robiť oprava. Všímajú si, kde je aká povodeň, krupobitie a čo ja viem, aké hlúposti, ktoré naozaj s týmto nesúvisia a interpretujú ich ale samozrejme často ako, čo ja viem, astrológovia alebo iný ich interpretujú ako príznaky čohosi. No zdá sa, že kto má rozum, tak si uvedomí, že to s týmto nie je v súvise, ani kauzálnom, ani teleologickom, ani vôbec žiadnom inom. Tie výstrahy, ktoré naozaj sú nám dávané ako poukazy na opravu, alebo nápravu, tie majú iný charakter. Žiaľ, ich charakter nie je tak spektakulárny, s takým ohňostrojom, ako bývajú nejaké tie zemetrasenia atd., tieto výstrahy sú do tej miery tichšie, akoby prirodzené, normálne, že, ako už som hovoril, ľudia si ich nepovšimnú. No nemožno hovoriť, že by boli ľuďom ukryté, ale ľudia si zvyknú na hlas trúby posledného súdu, ako by som opäť mytologicky povedal, lebo je počujú dajme tomu po dlhší čas, tak im vytvorí len takú zvukovú kulisu, ako z každého obchodíka znie nejaká tá popmusic, tak je to zvuková kulisa, tak isto ako hluk električiek atd. Možno sa však napríklad posťažovať, že nie všetci majú tak jemné ucho. No, žiaľ, mali by si to ucho nacvičiť. Ak, dajme tomu, taká trúba posledného súdu naozaj už skutočne znie od roku tisíc deväťsto štrnásť, a druhá, aby som tak povedal, začala byť počuť v priebehu druhej polovice storočia, a ľudia si na to zvykli v tom hrmote tej zvukovej kulisy, v ktorej žijeme, v tej záplave informácií všetkého druhu, no tak sa nedá nič robiť. Napriek tomu je zopár ľudí, ktorí túto trúbu počuli. Ak taký pánko, ako Heidegger vedel už v 60-tych rokoch ako filozof hovoriť, nie ako nejaké bonmot, ale ako filozofickú tézu základnú, že sme v situácii, kedy už by nám mohol pomôcť len nejaký boh, keby bol, no tak vidno, že je zopár ľudí, ktorý to naozaj počuli. No, boh nie je ten krvilačný, aby som tak povedal, a trocha svojhlavý, nevypočitateľný bôžik tých prapôvodných obyvateľov tých pustatín stredoázijských, boh, alebo Tao, alebo akokoľvek to nazveme, je v neprestajnom dialógu s nami. To vystihol ten Starý zákon metaforickým spôsobom neobyčajne presne. On sa s nami chce zhovárať, nie za tým účelom, aby nás buzeroval a stále nám len niečo prikazoval a hrozil nám len samými trestami, alebo niečím takým, ale on chce sa rozprávať, pretože on chce byť poznaný, on chce, aby sme ho poznali, hovorím, je to metaforický jazyk, ale dajme tomu to Tao alebo Buddha, čo oboje sú pramene dôsledne ateistické, hovoria to isté. Čo značí, my sa nemôžeme vyhovárať, že by voči nám bolo Súcno neústretové. Ak už citovaný Heidegger hovorí o tom, že žijeme v Seinvergeshenheit, tj. v zabudnutí Súcna, zabudnutí toho, že vôbec je akési Súcno, čo je, že teda Súcno je čosi viac, ako len súbor predmetov, ktoré my badáme, čo on správne nazýva, to sú veci súce, teda, to sú veci jestvujúce, to sú veci existujúce, tj. das Seiende, ale to nie je das Sein, to nie je Bytie. No tak ak my sme až tak hlboko v tej Seinversehenseit, že my vôbec si neuvedomujeme, že sme včlenený do rádu Univerza, ktorý nie je možno zrúcať, podstatným spôsobom vykoľajiť, nie je možné vyhodiť Univerzum do povetria, čo značí, že to Univerzum má svoju autoreguláciu, a k nej patrí, že keď sa premnožia škorpióny a všetko ostatné na svete zožerú, no tak aj tie škorpióny zájdu, lebo sa nakoniec zožerú sami. Keď my zabudneme na to, že my pokiaľ sa nesprávame tak, aby sme sa zmestili do toho Súcna, keď sa správame tak, že sa nespraceme ani do svojej vlastnej kože, takže to prepískneme, a potom príde tá situácia, kedy už to nie je v našich ľudských silách to riešenie ale ako by bol vynesený verdikt, tak potom je to s nami zle, lebo sme do tej miery už oťapený, že sme stratili aj cit pre sebazáchranu. Pretože sa nám darilo prekabátiť toho Pánaboha po niekoľko storočí najrôznejším spôsobom, a pretože sa nazdávame, že naša technológia je taká, že dokážeme úplne všetko, takže tým pádom my sa vykrútime zo všetkého, tak dochádzame k psychickej situácii, ktorú možno nazvať psychickou poruchou, ktorá bola známa už starým Grékom, a to je hybris, tj. akési prebujnenie niečoho, taká svojvoľa, ktorá už nepozná medzí, je bezuzdná, a zo všetkých prečinov (Gréci nemali pojem hriech) voči bohom, ktoré možno robiť, horšie ako čokoľvek iného bola v očiach bohov práve táto hybris, lebo tá celkom určite by priviedla nielen ľudstvo, ale vôbec celý svet do úplnej záhuby.

Zoči-voči tomu, že nám sa stretávajú predstavitelia skupiny, ktorá chce nechať našu loď potopiť kvôli tomu, že sa nazdáva, že tým nadobudne ešte viac peňazí, ako má, lebo na tých, čo na tej lodi sú, na 90-tich percentách nezarobí žiaden zisk a ona ide len za tým ziskom a keď teda tá loď padne ku dnu aj s tými 90-timi %, tak im to je ľahostajné, lebo, hovorím, na nich nič nezarobia. Oni sa nazdávajú, že si zarobia spôsobom pre mňa ako laika dosť nezrozumiteľným, ale oni to majú zrátané, že keď budú sami medzi sebou na tých člnoch, tak sa budú tak pekne navzájom okrádať, že na tom všetci zarobia, no, to je ich vec, nie moja, ja niesom ekonóm. Tak toto je taká tretia trúba, toho posledného súdu (má ich byť sedem), a keď my v takejto situácii zasa len sa prizeráme a hovoríme si: - „No a čo“ - ešte to nie je 15 mesiacov, čo v Juhoslávii naozaj bol absolútna apokalypsa, a my sme sa prizerali a nielen to - o zopár mesiacov už vôbec nevieme, že to bolo! Už to nikoho nezaujíma! No tak keď takto žijeme, je veľkou otázkou, ako budeme schopný byť rezistentní v situácii, kedy pôjde naozaj o kejhák všetkým. Generálnym strategickým plánom tých globalizátorov nie je genocída 6 miliónov menejcenných židov, ale genocída 6 miliárd menejcenných ľudí. To sú ľudia chudobný, pretože tí neprinášajú žiaden zisk, to už píše John Locke pred tristo rokmi, Adam Smith a všetci klasici, zakladatelia, budovatelia kapitalistickej, liberalistickej demokratickej spoločnosti, možno si prečítať, to všetko máte aj vo slovenskom preklade, a to hovorí expresis verbis, úplne doslova, to nie je moja hyperbola. Tak to sú chudobný, a potom to sú samozrejme farebný. John Locke, ktorý prišiel s tou naozaj iste veľmi krásnou ideou, že všetci ľudia sú slobodný, rodia sa slobodný, nemôžu stratiť svoju slobodu, všetci sú si absolútne rovní, na tom stojí princíp novej občianskej spoločnosti, vtedy pojem občianska spoločnosť bolo čosi nové a revolučné, a toto on teda priniesol, už sa neopieral o Bibliu, už sa neopieral o boha, on už bol deista, takže preňho kresťanský boh to už bola len taká štafáž, ani ho nikde necituje, dokazuje, že teda ateizmus je rovnako tak rozumný, alebo prinajmenšom rovnako tak oprávnený ako teizmus, to už ho nezaujíma, máme slobodu. Tak tento John Locke s tou svojou slobodou a demokraciou a rovnosťou sa živil tým, že vložil svoj kapitál do obchodu s otrokmi, lebo majúc čiernu kožu, tak zrejme to neboli rovnoprávni ľudia. Týchto nerovnoprávnych ľudí, chudobných aj farebných je dnes z tých 6,5 miliárd ľudí asi tak miliárd. Oni majú zrátané tí globalizátori, že z nášho hľadiska veľmi malým počtom, z niekoľko stoviek miliónov ľudí báječne si to utvoria na tej planéte a budúcnosť ľudského rodu bude priam rajská. Ja niesom humanista ako je môj niekdajší priateľ v Lánoch. Takže keby som mohol veriť, nie veriť, keby som mohol mať jasné argumenty, že keď túto genocídu prevedieme, tak že progresívna budúcnosť ľudstva po všetkých stránkach je naozaj zaručená, no tak by som sa ani tak príliš nerozčúlil. Keďže ale práve ten kľúč, podľa ktorého tieto programy sú robené, je ten najmenej racionálny zo všetkých vôbec mysliteľných, a to je princíp zisku, to je ešte menej racionálne, ako bol princíp rasový, ktorý už bol sám o sebe fantastický, ale toto je už úplná blbosť, princíp zisku ako najvyššia hodnotová kategória, tak potom nemám najväčšiu dôveru, že niečo podobného by sa mohlo podariť. No a keď my sa zasa budeme len pozerať, čo značí o pár rokov už to bude ireparabilné, no tak si dláždime cestu k tomu, čo sa stalo Sodomčanom. Potom už príde čas, kedy už ten verdikt, ten rozsudok boží je neodvolateľný a vzťahuje sa aj na to malé percento, alebo zlomok percenta takzvaných spravodlivých. A plným právom. To sa zasa nedá nič robiť a každý spravodlivý, tzv. spravodlivý to vie vopred. Veď aj tí buddhisti hovoria, že keď niekedy dôjde ľudská spoločnosť do tak skazeného stavu, že už to ďalej nejde, tak aj tých zopár svätcov, čo v takej situácii by na svete ešte boli, lebo zakaždým nejaký sú, to je evidentné, aj tí sú tak pošpinení, len tým, že dýchajú ten vzduch tejto situácie, že sa nedá nič robiť, aj oni na konci tej Kaliugy sú skántrení. No, poviedok možno urobiť veľa, ja už sa tým zaoberať nebudem. Predsa len ešte aj v posledných chvíľach, ktoré ostávajú, tak mám poprednejšiu robotu, ktorá s týmto nesúvisí tak priamo, vôbec už nesúvisí s tým, aby som sám sebe pomohol, to je samozrejmé, a jej, aby som tak povedal, spoločenský ohlas je mi taktiež absolútne ľahostajný, ale je to robota, ktorá má byť urobená. Tak tej sa venujem. Ďakujem.